Saxofóny sa vyrábajú z kovu a v posledných rokoch aj z umelých hmôt. Najvyššie (sopránové) majú priamu, kužeľovito sa rozširujúcu trubicu, od altového majú podobu pripomínajúcu basový klarinet, fajkovite zahnutú. Vlastnú ozvučnicu saxofóny nemajú, namiesto nej je spodná časť trubice mierne ohnutá smerom dopredu. Dierky na saxofóne sú kryté nápadne veľkými klapkami podľa Böhmovho systému. Teoretická dĺžka sopránového saxofónu v B je 78,1 cm, altového v Es 117,1 cm, tenorového v B 156,3 cm, barytónového v Es 234,2 cm a basového v B 312,1 cm.

Farbou tónov stojí saxofón niekde medzi skupinou drevených a plechových fúkacích nástrojov. Charakteristickým znakom saxofónovej hry je vibrovaný tón, možnosť glissanda pri spájaní tónov, ako aj množstvo bohatých nuáns farby. Sopránsaxofón si vyžaduje dôkladnejšie intonovanie, jeho spodné tóny postrádajú razanciu ostatných druhov, čo spočiatku odrádzalo viacerých hráčov.
Altový saxofón umožňuje bohaté variovanie farby, v závislosti od typu hráča. Jeho zvuk môže byť ostrý, vzdušný, je schopný napodobovať dikciu hovorenej reči.
Tenorsaxofón charakterizuje viac surová, dramatickejšia a hlboká farba. Jeho rozsah sa v priebehu vývoja zásluhou niektorých hráčov (John Coltrane, Albert Ayler) rozširoval smerom nahor a z tenoru sa tak stal jeden z najexpresívnejších nástrojov v jazze.
Barytónový saxofón je svojou farbou a pohyblivosťou predurčený skôr ako doprovodný nástroj. Jeho farba je hlboká, vrčiaca a vyžaduje od hráča veľkú kapacitu bránice. Tento fakt zapríčinil jeho skromnejší prejav v jazze, avšak súčasní hráči špecializujúci sa na tento nástroj (John Surman, Henry Threadgill, Hamiet Bluiett) ukázali, že i barytón vie byť pohyblivý a výrazovo bohatý.