
:world music
Jan Garbarek (1947) – Georg Russel ho opísal ako: „výnimočného a najtalentovanejšieho jazzového hudobníka Európy od čias Djanga Reinhardta“. Garbarek je bezpochyby jedným z najoriginálnejších hráčov európskej saxofónovej scény. Narodil sa v Mysene, Nórsko. Na saxofón začal hrať ako štrnásťročný, bezprostredne potom, ako počul skladbu Countdown Johna Coltranea. Zaobstaral si školu hry na saxofón a keď si o niečo neskôr kúpil samotný nástroj bol už, podľa jeho vlastných slov, pripravený. Coltrane zohrával u mladého Garbareka dôležitý motivačný prvok (napríklad, keď zistil, že Coltrane sa zaujíma o Raviho Shankara, Garbarek ihneď upriamil pozornosť na indickú hudbu). Na príklade Coltraneovho kvarteta, študoval dynamiku a interakciu medzi jednotlivými nástrojmi. Na základe Coltraneovej podpory hnutia Nová Vecnosť Garbarek začal skúmať hudbu Pharoah Sandersa, Archie Sheppa alebo Alberta Aylera. V 60. rokoch bola Škandinávia pre amerických muzikantov atraktívnym miesto. Garbarek mal dobré možnosti zhliadnuť a niečomu sa priučiť od takých legiend ako sú Dexter Gordon, Ben Webster, Johny Griffin atď. V roku 1966 dostal príležitosť zahrať si spolu s Donom Cherrym. Cherryho syntéza free jazzu a folklórnej hudby bola ďalšou inšpiráciou pre mladého Nóra. Najdôležitejšou etapou formovania jeho talentu bola však spolupráca s klaviristom Georgom Russellom. Russell si Garbareka všimol na Molde Festival a prizval ho do svojej formácie, kde sa Garbarek stotožnil s lydicko-chromatickou koncepciou tonálnej organizácie. V roku 1969 pozval Manfred Eicher, v čase rozvoja ECM records, Garbareka do štúdia a v roku 1970 vydali album Afric Pepperbird . Týmto dielom sa Garbarek a jeho spoluhráči (Rypdal, Andersen, Christensen) predstavili svetu. Nórska kritika ich nazvala „the big four“ a označila ich za symbol nórskej jazzovej improvizácie. V 70. rokoch sa Garbarek postupne vyrovnával s vplyvom Johna Coltranea a to mu otvorilo nové obzory. Využívanie rôznych zvukových efektov a elektrických nástrojov ho posunulo k rockovému soundu. Vzor videl hlavne v AACM a nemeckých free zoskupeniach. V roku 1972 nahral v triu s Andersenom a Vesalom album Triptykon , ktorý miestami znie ako zmodernizované a „poeurópštené“ Aylerovo trio z polovice 60. rokov. Garbarekovo majstrovstvo sa tu prejavilo v technickej virtuozite a prepracovanom zvuku. Tvorba Jana Garbareka je zmesou rôznych národných hudobných jazykov. Príkladom môže byť album Rosensfole , vytvorený v spolupráci s Agnes Buen Garĺns, ktorý hľadá paralely medzi Nórskom, Tureckom a Balkánom. Skúmaním koreňov vlastnej národnej hudby, objavil Garbarek niektoré similarity medzi folklórom z rôznych kútov sveta. Jazzové cítenie, správny „feeling“, ktorého korene hľadala väčšina jazzových interpretov v okolí povodia rieky Mississipi, našiel Garbarek v tradičnej nórskej ľudovej tvorbe. Samotné jeho absorbovanie bol však dlhodobý proces a mal za následok celkové prehodnotenie vlastnej hry. Zatiaľ čo jeho etnomuzikologické bádanie siahalo čoraz viac do minulosti, jeho vlastná hudba absorbovala najnovšie technologické výdobytky. Mimo jeho pôsobenia v ECM tvoril hudbu pre film, TV, divadlo. Tieto vedľajšie projekty vytváral väčšinou sám s použitím syntezátorov. Táto hudba už nevychádzala z jazzu, ale skôr z klasickej alebo súčasnej vážnej produkcie. Garbarekov široký rozptyl a ochota konfrontovať nové výzvy držali jeho tvorbu vždy v nových dimenziách. V oblasti improvizácie kládol na prvé miesto senzitívnosť a priestor, pričom tvorbu tónu chápal ako meniaci sa proces. Officium , v produkcii Manfreda Eichera, prekvapujúco kladie proti sebe Garbarekove improvizácie s Officiom defunctorum Cristobala De Moralesa. Saxofón sa tu voľne pohybuje ako piaty hlas za účasti Hilliard Ensemble. Garbarek ho opisuje: „Poslucháč sa ešte nestretol so spojením starej hudby a jazzu, pričom táto fúzia vytvára niečo úplne nové. Vždy som sa snažil o prepojenie rôznych kultúr a tak je tomu aj teraz – síce nie v zmysle geografickom, ale časovom.“ Officium figurovalo v mnohých rebríčkoch „albumov roka“ v kategórii vážnej hudby, jazzu, dokonca popu. Je to svojím spôsobom unikátne dielo, na jednej strane nezaraditeľné a na strane druhej univerzálne. Rites , prvý dvojalbum, evokuje už svojím názvom rituálnu a magickú atmosféru. Spolupracoval na ňom spolu s Jan Garbarek Group, Jansug Kakhidzeom, gruzínskym skladateľom. Začína záznamom zvukov v indiánskej osade, ďalej je tu podsta Don Cherrymu, vplyvy keltskej kultúry, orientálna hudba, spleť rôznych esencií obklopujúcich Garbarekov sopránový a tenorový saxofón. Garbarek si vytvoril v oblasti saxofónovej hry zvláštne postavenie. Jeho tvorba sa nedá jednoznačne zaradiť pod žiadnu štýlovú oblasť a jazz zohráva u neho len akýsi prostriedok potrebný na podčiarknutie konečného efektu.

:world music

Jan Garbarek (1947) – Georg Russel ho opísal ako: „výnimočného a najtalentovanejšieho jazzového hudobníka Európy od čias Djanga Reinhardta“. Garbarek je bezpochyby jedným z najoriginálnejších hráčov európskej saxofónovej scény.

Narodil sa v Mysene, Nórsko. Na saxofón začal hrať ako štrnásťročný, bezprostredne potom, ako počul skladbu Countdown Johna Coltranea. Zaobstaral si školu hry na saxofón a keď si o niečo neskôr kúpil samotný nástroj bol už, podľa jeho vlastných slov, pripravený. Coltrane zohrával u mladého Garbareka dôležitý motivačný prvok (napríklad, keď zistil, že Coltrane sa zaujíma o Raviho Shankara, Garbarek ihneď upriamil pozornosť na indickú hudbu). Na príklade Coltraneovho kvarteta, študoval dynamiku a interakciu medzi jednotlivými nástrojmi. Na základe Coltraneovej podpory hnutia Nová Vecnosť Garbarek začal skúmať hudbu Pharoah Sandersa, Archie Sheppa alebo Alberta Aylera.

V 60. rokoch bola Škandinávia pre amerických muzikantov atraktívnym miesto. Garbarek mal dobré možnosti zhliadnuť a niečomu sa priučiť od takých legiend ako sú Dexter Gordon, Ben Webster, Johny Griffin atď. V roku 1966 dostal príležitosť zahrať si spolu s Donom Cherrym. Cherryho syntéza free jazzu a folklórnej hudby bola ďalšou inšpiráciou pre mladého Nóra.

Najdôležitejšou etapou formovania jeho talentu bola však spolupráca s klaviristom Georgom Russellom. Russell si Garbareka všimol na Molde Festival a prizval ho do svojej formácie, kde sa Garbarek stotožnil s lydicko-chromatickou koncepciou tonálnej organizácie. V roku 1969 pozval Manfred Eicher, v čase rozvoja ECM records, Garbareka do štúdia a v roku 1970 vydali album Afric Pepperbird . Týmto dielom sa Garbarek a jeho spoluhráči (Rypdal, Andersen, Christensen) predstavili svetu. Nórska kritika ich nazvala „the big four“ a označila ich za symbol nórskej jazzovej improvizácie.

V 70. rokoch sa Garbarek postupne vyrovnával s vplyvom Johna Coltranea a to mu otvorilo nové obzory. Využívanie rôznych zvukových efektov a elektrických nástrojov ho posunulo k rockovému soundu. Vzor videl hlavne v AACM a nemeckých free zoskupeniach. V roku 1972 nahral v triu s Andersenom a Vesalom album Triptykon , ktorý miestami znie ako zmodernizované a „poeurópštené“ Aylerovo trio z polovice 60. rokov. Garbarekovo majstrovstvo sa tu prejavilo v technickej virtuozite a prepracovanom zvuku.

Tvorba Jana Garbareka je zmesou rôznych národných hudobných jazykov. Príkladom môže byť album Rosensfole , vytvorený v spolupráci s Agnes Buen Garĺns, ktorý hľadá paralely medzi Nórskom, Tureckom a Balkánom. Skúmaním koreňov vlastnej národnej hudby, objavil Garbarek niektoré similarity medzi folklórom z rôznych kútov sveta. Jazzové cítenie, správny „feeling“, ktorého korene hľadala väčšina jazzových interpretov v okolí povodia rieky Mississipi, našiel Garbarek v tradičnej nórskej ľudovej tvorbe. Samotné jeho absorbovanie bol však dlhodobý proces a mal za následok celkové prehodnotenie vlastnej hry. Zatiaľ čo jeho etnomuzikologické bádanie siahalo čoraz viac do minulosti, jeho vlastná hudba absorbovala najnovšie technologické výdobytky.

Mimo jeho pôsobenia v ECM tvoril hudbu pre film, TV, divadlo. Tieto vedľajšie projekty vytváral väčšinou sám s použitím syntezátorov. Táto hudba už nevychádzala z jazzu, ale skôr z klasickej alebo súčasnej vážnej produkcie. Garbarekov široký rozptyl a ochota konfrontovať nové výzvy držali jeho tvorbu vždy v nových dimenziách. V oblasti improvizácie kládol na prvé miesto senzitívnosť a priestor, pričom tvorbu tónu chápal ako meniaci sa proces.

Officium , v produkcii Manfreda Eichera, prekvapujúco kladie proti sebe Garbarekove improvizácie s Officiom defunctorum Cristobala De Moralesa. Saxofón sa tu voľne pohybuje ako piaty hlas za účasti Hilliard Ensemble. Garbarek ho opisuje: „Poslucháč sa ešte nestretol so spojením starej hudby a jazzu, pričom táto fúzia vytvára niečo úplne nové. Vždy som sa snažil o prepojenie rôznych kultúr a tak je tomu aj teraz – síce nie v zmysle geografickom, ale časovom.“ Officium figurovalo v mnohých rebríčkoch „albumov roka“ v kategórii vážnej hudby, jazzu, dokonca popu. Je to svojím spôsobom unikátne dielo, na jednej strane nezaraditeľné a na strane druhej univerzálne. Rites , prvý dvojalbum, evokuje už svojím názvom rituálnu a magickú atmosféru. Spolupracoval na ňom spolu s Jan Garbarek Group, Jansug Kakhidzeom, gruzínskym skladateľom. Začína záznamom zvukov v indiánskej osade, ďalej je tu podsta Don Cherrymu, vplyvy keltskej kultúry, orientálna hudba, spleť rôznych esencií obklopujúcich Garbarekov sopránový a tenorový saxofón.

Garbarek si vytvoril v oblasti saxofónovej hry zvláštne postavenie. Jeho tvorba sa nedá jednoznačne zaradiť pod žiadnu štýlovú oblasť a jazz zohráva u neho len akýsi prostriedok potrebný na podčiarknutie konečného efektu.