
:vznik a prvé kroky saxofónu
Deväť belgických patentov prihlásených medzi rokmi 1838 a 1842 Charlesom Josephom a Adolphom Saxovcami v Brusseli, na zdokonalenie rôznych druhov dychových nástrojov, ilustruje invenčne bohatú atmosféru 19. storočia, dôležitú pre vznik saxofónu. Adolphe Sax sa často obšmietal v rodinnej nástrojárskej dielni a ako hudobník sa dosť zaujímal o problematiku rôznych, najčastejšie dychových nástrojov. Snažil sa vytvoriť kompromisné riešenie medzi plechovými a drevenými nástrojmi. Ideálom by bol nástroj výrazný ako trúbka a pohyblivý ako klarinet. „Prasaxofón“ teda obsahoval kovové telo, hubičku podobnú klarinetu a klapkový systém drevených nástrojov. Sax najskôr nazval svoj výtvor basová ofiklejda a predviedol ho na nástrojárskej výstave v Brusseli v auguste 1842. Termín „saxophone“ použil prvý krát Hector Berlioz v lete 1842. Sax neskôr podľa basovej ofiklejdy, teda prvého basového saxofónu vytvoril ďalšie modely. Kastnerova biblická opera Le dernier roi de Juda (premiéra 1.12.1844), ktorá bola prvým oficiálnym dielom prezentujúcim tento nástroj, mala v inštrumentácii už viac druhov saxofónu. Saxofón však bol patentovaný až 21. marca 1846 v Paríži. Okolo roku 1850 bola už vytvorená skupina saxofónov zahrňujúca: sopranino, soprán, alt, tenor, barytón, bas. Za predchodcu saxofónu môžeme pokladať Desfontenellesov klarinet s hubičkou ohnutou dozadu a dopredu zahnutým ozvučníkom (1807), taktiež Lazarusov nástroj podobný fagotu, so zobcovou hubičkou, nazvaný „tenorone“ (1820). Prvým hráčom na saxofón bol sám Adolf Sax. V roku 1845 zorganizoval súťaž (ktorú aj vyhral) medzi jeho „systémom“ a tradičnými plechovými nástrojmi. V roku 1858 založil vlastný súbor skladajúci sa z piatich saxofónov. Svoj vynález predstavil aj armádnym súborom a sám vyučoval hru na saxofón na Parížskom Konzervatóriu v rokoch 1857 – 1870. Veľa francúzskych skladateľov a hudobných kritikov oceňovalo význam tohto nového nástroja, vychvaľovali najmä jeho nezvyčajnú farbu zvuku, jeho rozsah a množstvo výrazových možností. Šíril sa názor, že saxofón zatieni ostatné nástroje v bohatstve svojho zvuku. Hector Berlioz bol nadšený zvukom hlavne spodných registrov, ktoré považoval za nepostrádateľné pre hudbu slávnostného charakteru. V roku 1866 prestal byť saxofón chránený patentom a mnoho ďalších francúzskych výrobcov prišlo s vlastnými vylepšeniami a patentmi. Dve základné zmeny oproti pôvodnému modelu boli: zavedenie Boehmovho klapkového systému pre ľavú ruku Goumassom (1875) a zavedenie valčekov pre rýchlejší pohyb malíčkov po klapkách Lecomtom (1888). Hra na saxofón sa začala vyučovať na hudobných školách a konzervatóriách, v Paríži (1857-70, potom až v roku 1945), v Brusseli (1867), v Lille (1879), v Berlíne (1902), v Londýne (1931). Prvými vyučujúcimi tohto nástroja boli klarinetisti. Výučba prebiehala s pomocou škôl od rôznych autorov, neskôr aj za pomoci gramofónových nahrávok. Najviac tlačených saxofónových škôl v 19. storočí vychádzalo v Paríži (Kastner, Victor Cornette, L. – A. Mayeur, H. E. Klosé). Ďalšie rozšírenie saxofónu po ostatných krajinách je podložené množstvom vydaných prác začiatkom 20. storočia (Victor Thiels, N. Fedorow, John Fitzgerald, Benjamin Vereecken, Kathryn E. Thompson, Rudy Wiedöft, Gustav Bumcke, Ruby Ernst, Ben Davis, Jimmy Dorsey, Erich Rochov a iní), mnohí z týchto autorov boli tiež vynikajúcimi interpretmi. Rudy Wiedöft (1893-1940), je často označovaný ako „otec“ saxofónovej hry v USA. Ďalší významní predstavitelia 19. a začiatku 20. storočia sú napr.: Európania Henri Wuille (1822-1871), William Wooton (1832-1912), Marcel Mule (1901-64), Sigurd Rascher (1907-77), Michael Krein (1908-66), Ingrid Larssen (1913-59); Američania Edouard A. Lefebre (1834-1911), Elisa Hall (1853-1924), Jascha Gurewich (1896-1938), Sidney Bechet (1897-1957), Bennie Krüger (1899-1967), atď. V roku 1930 je známych okolo 150 "klasických" kompozícií pre saxofón, v 40. rokoch a neskôr množstvo diel prudko narastá. Mule, Rascher, Leeson v tomto období vytvorili veľké množstvo opusov pre saxofón. Aj napriek tomu však saxofón zostáva skôr minoritným členom orchestrov. Nasledujúc príklad Saxovho súboru, vznikajú saxofónové kvartetá a podobné zoskupenia (Marcel Mule, Gustav Bumcke). Tieto sú stimulom pre nový druh kompozícií (Alexander Glazunov, Gabriel Pierné, Jean Rivier, Eugene Bozza). Orchestrálne diela a opery, ktoré zahrňujú saxofón do svojej inštrumentácie sú napr.: Hamlet (1868) – Ambroise Thomas; L`Arlésienne (1872) – Georges Bizet; Hérodiade (1881), Werther (1892) – Jules Massenet; Symphonia domestica (1902-3) – Richard Strauss; La Création du monde (1923) – Darius Milhaud; Rhapsody in Blue (1924) – George Gershwin; Bolero (1928) – Maurice Ravel atď. Sólové koncerty pre saxofón skomponovali napr.: Paul Gilson (1902), Florent Schmitt (1918), Claude Debussy (1904/1919), Edmund von Borck (1932), Paul Hindemith (1933), Jacques Ibert (1934), Alexander Glazunov (1936), Frank Martin (1938). V roku 1994 Londeix a Ronkin vytvorili zoznam diel pre saxofón, ktorý obsahuje okolo 250 sólových koncertov s orchestrom, 2100 diel pre saxofón a klavír, 300 diel pre saxofónové kvarteto. Saxofón našiel uplatnenie tiež v armádnych súboroch. V rokoch 1845-48 mal bežný francúzsky súbor dva saxofóny, tento počet vzrástol až na osem v roku 1854, ale v roku 1894 klesol na štyri. Počet týchto nástrojov závisel aj od proveniencie. Na súťaži vojenských kapiel v Paríži v roku 1867 sa predstavila Parisien Garde s ôsmimi nástrojmi, Garde Impériale so šiestimi, Imperial Russian Band s ôsmimi. Holandské a belgické kapely mali prevažne štyri nástroje. V talianskych súboroch začali saxofón používať v roku 1901 a to s počtom troch hráčov. Španielske „bandy“ mali osem a japonské dokonca desať saxofonistov. V Nemecku a Rakúsku sa stali štandardom v roku 1935, uvedené boli dychovým súborom Luftwaffe. Parížsky armádny súbor, so svojimi šiestimi saxofonistami, sa predstavil v roku 1872 na mierových oslavách v Bostone, v USA. Zožal veľký úspech a inšpiroval mnohých kapelníkov. Jedným z prvých bol P. S. Gilmore, vedúci vojenského orchestra v New Yorku. Do svojho telesa zahrnul saxofóny v roku 1873, úloha sólistu pripadla E. A. Lefebremu. Sousa pridal tri saxofóny do svojej skupiny v roku 1892. Na prelome storočí bolo zvykom mať dva saxofóny, altový a barytónový. Tenorsaxofón bol zahrnutý v roku 1911 a basový v roku 1920. Vojenské i potulné kapely, cirkusové a music hallové predstavenia, toto všetko prispievalo k rozšíreniu saxofónu pred 1. Svetovou Vojnou. Po roku 1918 sa rozšíril tak, že sa hovorilo o „epidémii“ a „saxofónmánii“. Saxofón bol doporučovaný ako ideálny nástroj pre starých aj mladých, pre začiatočníkov aj pokročilých, do domu i do kostola. Nástroje boli vyrábané vo veľkom množstve na rôznom stupni kvality. Saxofónové skupiny (až sto členné), nezvyčajne nadaní sólisti, ako Wiedöft a Krüger, tiež prispeli k popularite saxofónu, aj za pomoci rozmáhajúceho sa gramofónového priemyslu.	Adolphe Sax

:vznik a prvé kroky saxofónu

Deväť belgických patentov prihlásených medzi rokmi 1838 a 1842 Charlesom Josephom a Adolphom Saxovcami v Brusseli, na zdokonalenie rôznych druhov dychových nástrojov, ilustruje invenčne bohatú atmosféru 19. storočia, dôležitú pre vznik saxofónu. Adolphe Sax sa často obšmietal v rodinnej nástrojárskej dielni a ako hudobník sa dosť zaujímal o problematiku rôznych, najčastejšie dychových nástrojov. Snažil sa vytvoriť kompromisné riešenie medzi plechovými a drevenými nástrojmi. Ideálom by bol nástroj výrazný ako trúbka a pohyblivý ako klarinet. „Prasaxofón“ teda obsahoval kovové telo, hubičku podobnú klarinetu a klapkový systém drevených nástrojov. Sax najskôr nazval svoj výtvor basová ofiklejda a predviedol ho na nástrojárskej výstave v Brusseli v auguste 1842.

Termín „saxophone“ použil prvý krát Hector Berlioz v lete 1842. Sax neskôr podľa basovej ofiklejdy, teda prvého basového saxofónu vytvoril ďalšie modely. Kastnerova biblická opera Le dernier roi de Juda (premiéra 1.12.1844), ktorá bola prvým oficiálnym dielom prezentujúcim tento nástroj, mala v inštrumentácii už viac druhov saxofónu. Saxofón však bol patentovaný až 21. marca 1846 v Paríži. Okolo roku 1850 bola už vytvorená skupina saxofónov zahrňujúca: sopranino, soprán, alt, tenor, barytón, bas. Za predchodcu saxofónu môžeme pokladať Desfontenellesov klarinet s hubičkou ohnutou dozadu a dopredu zahnutým ozvučníkom (1807), taktiež Lazarusov nástroj podobný fagotu, so zobcovou hubičkou, nazvaný „tenorone“ (1820).

Prvým hráčom na saxofón bol sám Adolf Sax. V roku 1845 zorganizoval súťaž (ktorú aj vyhral) medzi jeho „systémom“ a tradičnými plechovými nástrojmi. V roku 1858 založil vlastný súbor skladajúci sa z piatich saxofónov. Svoj vynález predstavil aj armádnym súborom a sám vyučoval hru na saxofón na Parížskom Konzervatóriu v rokoch 1857 – 1870.

Veľa francúzskych skladateľov a hudobných kritikov oceňovalo význam tohto nového nástroja, vychvaľovali najmä jeho nezvyčajnú farbu zvuku, jeho rozsah a množstvo výrazových možností. Šíril sa názor, že saxofón zatieni ostatné nástroje v bohatstve svojho zvuku. Hector Berlioz bol nadšený zvukom hlavne spodných registrov, ktoré považoval za nepostrádateľné pre hudbu slávnostného charakteru. V roku 1866 prestal byť saxofón chránený patentom a mnoho ďalších francúzskych výrobcov prišlo s vlastnými vylepšeniami a patentmi. Dve základné zmeny oproti pôvodnému modelu boli: zavedenie Boehmovho klapkového systému pre ľavú ruku Goumassom (1875) a zavedenie valčekov pre rýchlejší pohyb malíčkov po klapkách Lecomtom (1888).

Hra na saxofón sa začala vyučovať na hudobných školách a konzervatóriách, v Paríži (1857-70, potom až v roku 1945), v Brusseli (1867), v Lille (1879), v Berlíne (1902), v Londýne (1931). Prvými vyučujúcimi tohto nástroja boli klarinetisti. Výučba prebiehala s pomocou škôl od rôznych autorov, neskôr aj za pomoci gramofónových nahrávok. Najviac tlačených saxofónových škôl v 19. storočí vychádzalo v Paríži (Kastner, Victor Cornette, L. – A. Mayeur, H. E. Klosé). Ďalšie rozšírenie saxofónu po ostatných krajinách je podložené množstvom vydaných prác začiatkom 20. storočia (Victor Thiels, N. Fedorow, John Fitzgerald, Benjamin Vereecken, Kathryn E. Thompson, Rudy Wiedöft, Gustav Bumcke, Ruby Ernst, Ben Davis, Jimmy Dorsey, Erich Rochov a iní), mnohí z týchto autorov boli tiež vynikajúcimi interpretmi. Rudy Wiedöft (1893-1940), je často označovaný ako „otec“ saxofónovej hry v USA. Ďalší významní predstavitelia 19. a začiatku 20. storočia sú napr.: Európania Henri Wuille (1822-1871), William Wooton (1832-1912), Marcel Mule (1901-64), Sigurd Rascher (1907-77), Michael Krein (1908-66), Ingrid Larssen (1913-59); Američania Edouard A. Lefebre (1834-1911), Elisa Hall (1853-1924), Jascha Gurewich (1896-1938), Sidney Bechet (1897-1957), Bennie Krüger (1899-1967), atď.

V roku 1930 je známych okolo 150 "klasických" kompozícií pre saxofón, v 40. rokoch a neskôr množstvo diel prudko narastá. Mule, Rascher, Leeson v tomto období vytvorili veľké množstvo opusov pre saxofón. Aj napriek tomu však saxofón zostáva skôr minoritným členom orchestrov. Nasledujúc príklad Saxovho súboru, vznikajú saxofónové kvartetá a podobné zoskupenia (Marcel Mule, Gustav Bumcke). Tieto sú stimulom pre nový druh kompozícií (Alexander Glazunov, Gabriel Pierné, Jean Rivier, Eugene Bozza). Orchestrálne diela a opery, ktoré zahrňujú saxofón do svojej inštrumentácie sú napr.: Hamlet (1868) – Ambroise Thomas; L`Arlésienne (1872) – Georges Bizet; Hérodiade (1881), Werther (1892) – Jules Massenet; Symphonia domestica (1902-3) – Richard Strauss; La Création du monde (1923) – Darius Milhaud; Rhapsody in Blue (1924) – George Gershwin; Bolero (1928) – Maurice Ravel atď. Sólové koncerty pre saxofón skomponovali napr.: Paul Gilson (1902), Florent Schmitt (1918), Claude Debussy (1904/1919), Edmund von Borck (1932), Paul Hindemith (1933), Jacques Ibert (1934), Alexander Glazunov (1936), Frank Martin (1938). V roku 1994 Londeix a Ronkin vytvorili zoznam diel pre saxofón, ktorý obsahuje okolo 250 sólových koncertov s orchestrom, 2100 diel pre saxofón a klavír, 300 diel pre saxofónové kvarteto.

Saxofón našiel uplatnenie tiež v armádnych súboroch. V rokoch 1845-48 mal bežný francúzsky súbor dva saxofóny, tento počet vzrástol až na osem v roku 1854, ale v roku 1894 klesol na štyri. Počet týchto nástrojov závisel aj od proveniencie. Na súťaži vojenských kapiel v Paríži v roku 1867 sa predstavila Parisien Garde s ôsmimi nástrojmi, Garde Impériale so šiestimi, Imperial Russian Band s ôsmimi. Holandské a belgické kapely mali prevažne štyri nástroje. V talianskych súboroch začali saxofón používať v roku 1901 a to s počtom troch hráčov. Španielske „bandy“ mali osem a japonské dokonca desať saxofonistov. V Nemecku a Rakúsku sa stali štandardom v roku 1935, uvedené boli dychovým súborom Luftwaffe. Parížsky armádny súbor, so svojimi šiestimi saxofonistami, sa predstavil v roku 1872 na mierových oslavách v Bostone, v USA. Zožal veľký úspech a inšpiroval mnohých kapelníkov. Jedným z prvých bol P. S. Gilmore, vedúci vojenského orchestra v New Yorku. Do svojho telesa zahrnul saxofóny v roku 1873, úloha sólistu pripadla E. A. Lefebremu. Sousa pridal tri saxofóny do svojej skupiny v roku 1892. Na prelome storočí bolo zvykom mať dva saxofóny, altový a barytónový. Tenorsaxofón bol zahrnutý v roku 1911 a basový v roku 1920.

Vojenské i potulné kapely, cirkusové a music hallové predstavenia, toto všetko prispievalo k rozšíreniu saxofónu pred 1. Svetovou Vojnou. Po roku 1918 sa rozšíril tak, že sa hovorilo o „epidémii“ a „saxofónmánii“. Saxofón bol doporučovaný ako ideálny nástroj pre starých aj mladých, pre začiatočníkov aj pokročilých, do domu i do kostola. Nástroje boli vyrábané vo veľkom množstve na rôznom stupni kvality. Saxofónové skupiny (až sto členné), nezvyčajne nadaní sólisti, ako Wiedöft a Krüger, tiež prispeli k popularite saxofónu, aj za pomoci rozmáhajúceho sa gramofónového priemyslu.

Adolphe Sax