:Be Bop

V 40. rokoch saxofón opúšťa veľké big bandové skupiny a uplatnenie nachádza hlavne v malých kombách. V hudobnom prejave získava ostrejšiu a prenikavejšiu farbu, rýchlejšiu pohyblivosť, nepravidelne rozložené akcenty, bohatšie melodické obohacovanie a vzďaľovanie sa od základnej harmonickej schémy. Altsaxofón sa stáva rovnocenným partnerom tenoru.

Charlie Parker (1920-55) bol jeden z najlepších improvizátorov a podobne ako Armstrong pred ním, úplne zmenil doterajšiu tvár jazzu. Hoci Parker bol inovátor, jeho hudba má korene v tradícii. Podľa vzoru hudby z Kansas City, bol Parkerov repertoár postavený na niektorých stálych a nemenných modeloch: 12 taktové blues, niekoľko populárnych piesní, jazzové štandardy a novovynájdené melódie využívajúce harmonický podklad šlágrových skladieb. Posledne menované a blues tvoria väčšinu všetkých jeho nahrávok 11 . Hoci tento nápad, komponovania nových melódií na už známe akordické postupy, nebolo nič prevratné, bopoví hudobníci 40. rokov využívali túto možnosť oveľa častejšie. Malo to hlavne finančné dôvody (vyhnúť sa plateniu autorských práv). Ďalšou príčinou bol fakt čiastočne popliesť hlavu nezasvätenému poslucháčovi, ale takisto čisto hudobný dôvod, a to, že staré melódie boli nevhodné pre novovznikajúci jazzový štýl. Parker improvizoval na niekoľkých známych harmonických základoch, proti ktorým si stále overoval svoju dômyselnosť a predstavivosť. Množstvo takýchto Parkerových novo-skomponovaných melódií sa stalo jazzovými štandardmi. Patria medzi ne napr.: Anthropology (vystavané na I got Rhythm Georgea Gershwina, v spolupráci s Gillespiem), Ornithology (podľa How High the Moon Morgana Lewisa), Scrapple from the Apple (podľa I got Rhythm a  Honeysuckle Rose Fatsa Wallera).

Parkerov výnimočný prínos nebol v kompozícii ale v jeho brilantných improvizáciach. Jeho improvizované línie kombinujú drive, prepojenosť rytmu a zvukovosti spolu s ojedinele jasným zvukom, ktorým nadväzoval na niektorých svojich predchodcov. V porovnaní s bohatosťou timbru Johnyho Hodgesa a Bennyho Cartera, Parker rozvinul skôr prenikavý tón a pomalé, úzke vibráto. Bol to jeho prínos do novej "agresívnej" hudby, a dovoľoval mu sústrediť sa na rytmus a melodickú líniu, základné piliere be bopu. Ornamentácia sa vyskytuje skôr na začiatku alebo konci chórusov prevažne v populárnych melódiách. Jeho organizácia rytmu a zvuku je podmienená základným elementom jazzovej variácie (beat a akordické postupy). Z akordov vyberal vrchné tóny a z tých odvíjal melodickú linku, tieto podkladal príbuznými akordmi. Časté je zámena dur a mol, augmentácia a diminúcia. Aj napriek tejto zdanlivej harmonickej zložitosti sú jeho sóla čisté a plynulé. V improvizáciách vychádzal z istých vopred známych postupov (patternov), ktoré potom transponoval do jednotlivých stupníc, technika známa ako „cento“ 12 . Tento aspekt Parkerovej tvorby dekódoval Owens (Charlie Parker, 1974) a vytvoril zoznam asi sto známych postupov v Parkerových improvizáciách 13 . Mnohé z nich prevažujú v určitých stupniciach, kde sú dobre hrateľné a dobre znejú. Niektoré sú prevzaté zo swingu, najmä od Lestera Younga, väčšina z nich je však dielom samotného Parkera, neskôr sa stali bežnou záležitosťou medzi, nielen, bopovými hudobníkmi. Blízke týmto postupom sú aj časté citácie. Jeho improvizácie obsahujú rôzne zlomky populárnych melódií, raného jazzu (napr. Armostrongove West End Blues ), dokonca i citáty z Wagnera, Stravinskeho, Bizeta. Tento prístup je badateľný počas celej jeho kariéry. Ku koncu svojho krátkeho života upadala Parkerova hudobná sila paralelne s rozkladom jeho vlastnej osobnosti, čo však neuberá z jeho nesporných zásluh v napredovaní moderného jazzu. Parker sa stal symbolom nového smeru.

Bopoví tenorsaxofonisti čerpali inšpiráciu z dvoch primárnych zdrojov: Lester Young a Charlie Parker. Jedna skupina vychádzala z takmer nezmenených Youngových fráz, druhá skupina prenášala Parkerov zvuk do tenorovej polohy. Najvýznamnejší hráči tohto obdobia však spojili tieto zdroje s vlastnými ideami.

Dexter Gordon (1923 – 1990) bol prvým typickým hráčom na tenorsaxofón v bopovej ére. Na začiatku vychádzal hlavne z Lestera Younga, neskôr si však vytvoril úplne osobitný štýl. Jeho zvuk bol patrične hlboký, temný a  zároveň plný. Využíval celý rozsah nástroja, ale špeciálne obľuboval nízke registre. Hoci bol jeho štýl dosť agresívny niesol v sebe určitý pokoj. Gordon bol asi najviac melodicky založený z bopových tenoristov. Jeho sólové improvizácie boli vždy logicky vystavané, mohutné a zároveň emotívne. Na výstavbu melódií používal široký výber nápadov, kde kombinoval bežné bopové postupy s vlastnými invenciami. Dexter Gordon taktiež rád citoval melódie prevzaté zo šlágrovej produkcie. Pre svoje sóla najprv vytvoril určitý pevný základ, aby ho následne rozvinul. Tento postup značne rozšíril hlavne v 60. a 70. rokoch. Vo svojich neskorších rokoch rozvíjal jednotlivé hudobné myšlienky spájaním veľkého množstva fráz. Gordon sa stal favoritom medzi tenoristami hlavne v období hard bopu.

Sonny Stitt (1924 – 82), bol často považovaný za nástupcu Charlieho Parkera. Rýchlosť a precíznosť, s akou ovládal svoj nástroj, udivovala mnohých saxofonistov. Stittova hra mala dôslednú logickú štruktúru a kontinuitu. Jeho nahrávky s Bud Powellom tvoria vrchol be bopu. Stitt nebol taký vynálezca ako Gordon, ale ovplyvnil mnohých moderných hráčov zvládnutím techniky hry, nezvyčajnou presnosťou a dôslednosťou. Sonny Stitt zosystematizoval množstvo improvizačných modelov, ktoré charakterizovali bopový prístup k hre. Tieto modely sa stali dôležitým stavebným elementom množstva hráčov moderného mainstreamu.

Stan Getz (1927 – 1991), predstavoval distingvovaného hráča. Narozdiel od ostatných „bopperov“ nestaval na ideách Lestera Younga a Parkerove frázy preberal len výnimočne, namiesto toho si vytvoril vlastný melodický a rytmický jazyk, prečo je niekedy zaraďovaný do swingu alebo do cool jazzu. Jeho frázovanie je menej premenlivé a synkopované ako u Parkera. Pri hre vychádzal skôr z európskej klasickej hudby, jeho tón je ľahký a mäkký s určitou eleganciou. Getz bol jedným z mála bopových hudobníkov, ktorý sa stal populárne známym. Meno Stana Getza (spolu s Herbie Stewardom, Zoot Simsom a Jimmy Giuffrom) sa spája aj s „Four Brothers sound“, pôvodne kombináciou štyroch tenorsaxofónov, neskôr pod dozorom Woodyho Hermana ako kombinácia troch tenorov a barytónu. „Zvuk štyroch bratov“ symbolizoval zvukový ideál „chladného jazzu“.

Medzi ďalších bopových saxofonistov sa radia napr.: Don Byas, Wardell Gray, Lucky Thompson, Gene Ammons, Johny Griffin atď.