
:Free Jazz, Avantgarda v 60. rokoch
Freejazzoví saxofonisti sa snažili vrátiť jazzu emocionálny náboj raných bluesových spevákov a nasmerovať vývoj k novej zvukovosti. Tento cieľ pretavili do surového, impulzívneho zvuku, plného výkrikov, falzetového húkania, drsného vibráta a kvílenia. Často bol vypúšťaný akordický nástroj, so snahou vytvoriť reflexívnu a spontánnu hru, v ktorej sa rytmus, melódia, harmónia a celková intenzita organicky odvíja od momentálnych nápadov jednotlivých hráčov. Hráči free jazzu vedome ignorovali prísne pravidlá bopu a zároveň hľadali inšpiráciu v súčasnej vážnej hudbe 24 . Ornette Coleman (1930) sa stal jednou z najvplyvnejších postáv avantgardného smeru v jazze 60. a 70. rokov. Coleman bol v prvom rade altsaxofonista, hoci často používal aj trúbku a husle. Na svojich prvých nahrávkach z prelomu 50. a 60. rokov predstavil mäkký, čistý tón s tvrdým nasadením, ľahké legátové frázovanie s pomalým vibrátom. Neskoršie si vytvoril jasnejší a ostrejší tón. Hoci sa zdalo, že Coleman je schopný zahrať všetko čo si zmyslí, chýbala mu ľahkosť zvládnutia nástroja, akú prezentovali Charlie Parker alebo Cannonball Adderley. Ornette Coleman sa prezentoval ako najčerstvejší a najplodnejší post- bopový tvorca. V polovici 70. rokov mal vytvorených vyše dvadsať albumov vlastných kompozícií. Jeho štýl bol, hlavne vo výstavbe melodiky, nezvyčajne originálny. Podobne ako tvorba klaviristu Theloniusa Monka, niektoré Colemanove skladby znejú veľmi jednoducho, napriek svojej rytmickej a harmonickej komplikovanosti. Hoci je hudba Ornetta Coleman často označovaná ako free jazz má prísne pravidlá. Coleman používal väčšinou konštantné tempo, niektoré časti kompozícií boli dopredu naplánované. Improvizácia jeho spoluhráčov nebola vôbec náhodná a bez determinácií, ako naznačuje názov free jazz. Paradoxne obsahovala jeho hra väčšiu organizáciu, ako improvizácia klasickým spôsobom. Funkciu nástrojov rozdeľoval tradične, teda – sólo a doprovod. Colemanova hudba je „free“ len v niektorých elementoch: akordická štruktúra a dĺžka chórusu, výnimočne metrum a tempo. Skladby nie sú v žiadnom prípade atonálne. Prvoradou je melódia, až na druhom mieste je harmónia. Coleman bol v zásade bluesový hráč, ktorý zdokonalil improvizáciu založenú na posune intuitívne volených tonálnych centier a na tomto základe si vytvoril svoju harmolodickú teóriu 25 . Ornette Coleman ovplyvnil moderný jazz hlavne prístupom vo výstavbe diela. V saxofónovom prednese bol vyzdvihovaný hlavne jeho zmysel pre expresívnosť a tvorba melodiky. V 70. rokoch sa sústredil na elektrickú tanečnú hudbu a funky. Jej vplyvy zahrnul do svojej harmolodickej teórie spontánnej ansámblovej tvorby. Tieto nové tendencie sa odzrkadlili hlavne v tvorbe jeho skupiny Prime Time. Albert Ayler (1936 – 1970) zdokonalil prístup, ktorý bol po inštrumentálnej stránke veľmi žiadaný. Aylerove línie bežia cez celý rozsah tenorsaxofónu, dokonca oktávu nad bežný rozsah nástroja. Charakteristické bolo pre neho: prudké klesanie, vírivé legatové figúry a ľahký „klzký“ tón. Zvuk jeho tenorsaxofónu miestami evokoval C – melody saxofón. Stonanie a kvílenie tvorili podstatnú časť jeho výrazového slovníka, čím sa chcel priblížiť k výrazu ľudského hlasu. Používal pomalé alebo mierne rýchle vibrato. Vo svojom rozšírenom vysokom registri exhiboval s pokojom, akoby sa pohyboval v strednom registri nástroja. Jeho rýchle glissandá pripomínali legato huslí. Aylerova rytmická koncepcia nevychádzala ani z bopových princípov, ani zo žiadneho swingujúceho jazzového štýlu. Podobne, ako jeho melodický prístup, aj metrorytmické členenie malo viac spoločného s vážnou hudbou a folklórnou tvorbou. Ayler frázoval spôsobom, ktorý iba pripomínal tradičné jazzové swingovanie. Postrádanie swingu spôsobovalo kumuláciu napätia, namiesto spolupôsobenia napätia – uvoľnenia typického pre swing. Podobne ako Ornette Coleman, Ayler použil na svojich prvých nahrávkach skladby Charlieho Parkera, ale harmonický základ poňal veľmi svojským, uvoľneným spôsobom. Bopový štýl síce uznával, v skutočnosti ho však obchádzal. Albert Ayler dopomohol Coltraneovej radikálnej štýlovej zmene v polovici 60. rokov a mal trvalý vplyv na avantgardne orientovaných saxofonistov počas 70. a 80. rokov. Erik Dolphy (1928-64), virtuózny hráč na flautu, basový klarinet a altsaxofón. Glissandové kĺzanie a rôzne „patóny“, bludná a nepredvídateľná melódia, charakterizovali jeho prejav. Dolphyho improvizácie budili dojem ignorácie harmonickej štruktúry, až s aleatórnym prístupom. Napriek tejto komplikovanosti si bol Dolphy dobre vedomý, toho čo robí. Jeho sóla majú pevné väzby na celkovú štruktúru diela. Tieto väzby sú síce menej zreteľné ako v predchádzajúcich jazzových štýloch, ale nie sú tak vzdialené, aby sa jeho hra mohla označovať za náhodnú. Tento štýl v sebe stelesňoval ideál avantgardného smeru 60. rokov. Dolphyho práca s kvintetom Chica Hamiltona v rokoch 1958-59 vychádzala z bopového frázovania a swingového cítenia, neskôr je charakteristická explozívnym prívalom nôt, drsnou, až „násilnou“ zvukovosťou. Dolphyho dopad na ďalšie generácie nebol tak extenzívny ako Colemanov alebo Coltraneov, ale pre istý okruh saxofonistov a flautistov v polovici 60. rokov tvoril bohatý inšpiračný zdroj 26 . Saxofonisti Marschall Allen (1924) a John Gilmore (1931-95) tvorili saxofónovú sekciu v skupine Sun Ra a obaja tu pôsobili viac než tridsať rokov. Allen, ktorý bol schopný hrať na všetky drevené dychové nástroje, improvizoval na voľnú formu komplikované altsaxofónové sóla realizované v najvyššom registri. V hre spájal dlhé sekvencie skučania a škrípania s obrovskou intenzitou, ktorými dotváral celkový charakter skladieb Sun ra. John Gilmore stál pevne medzi post-bopovými saxofonistami svojím rázovitým, tvrdým a úderným štýlom. V jeho prístupe nie sú jednotlivé tóny tak dôležité ako celkové obrysy melódie a farba zvuku. Podobne ako Albert Ayler, Gilmore zdokonalil energický štýl vírivých legátových figúr, ktoré nie sú ani melodické ani rytmické. Tieto výkriky a vrčanie pomáhali Gilmorovi generovať náladu a zvukové masy, predovšetkým v orchestri Sun Ra. The World Saxophone Quartet. Počas roku 1968 sa v St. Louis sformovala The Black Artists Group. Traja saxofonisti z tejto skupiny: Oliver Lake (1942), Julius Hemphill (1940-95) a Hamiet Bluiett (1940) sa stali prominentnými hráčmi avantgardy 70. a 80. rokov. V roku 1976 založili, spolu s Davidom Murrayom (1955), formáciu World Saxophone Quartet (WSQ). Hoci často požívali aj iné dychové nástroje v skupine dominoval saxofón: Lake, Hemhill – altsaxofón; Murray – tenorsaxofón; Bluiett – barytónsaxofón. WSQ čerpalo hlavne z odkazu Ornetta Colemana a Alberta Aylera, avšak s väčším dôrazom na vzájomnú súhru. WSQ sa snažili o prepojenie rozmanitej zvukovosti free jazzu spolu s tradičným zvukom big bandu. Skupina bola inšpirovaná kolektívnym prístupom k improvizácii Ornetta Colemana, ale starostlivou prípravou vopred dohodnutých a improvizovaných častí jednotlivých kompozícií dosiahla väčšiu vyváženosť kontrastov. Medzi ďalších saxofonistov, ktorý nadviazali na avantgardné smery 60. rokov patria: John Tchicaie, Sam Rivers, Marion Brown, Ken McIntyre, Charles Tyler, Phaorah Sanders, Dewey Redman, Anthony Braxton, Roscoe Mitchell a Joseph Jarman (Art Ensemble of Chicago), Archie Shepp, Joe Harriott, John Surman, Evan Parker atď.	Ornette Coleman

:Free Jazz, Avantgarda v 60. rokoch

Freejazzoví saxofonisti sa snažili vrátiť jazzu emocionálny náboj raných bluesových spevákov a nasmerovať vývoj k novej zvukovosti. Tento cieľ pretavili do surového, impulzívneho zvuku, plného výkrikov, falzetového húkania, drsného vibráta a kvílenia. Často bol vypúšťaný akordický nástroj, so snahou vytvoriť reflexívnu a spontánnu hru, v ktorej sa rytmus, melódia, harmónia a celková intenzita organicky odvíja od momentálnych nápadov jednotlivých hráčov. Hráči free jazzu vedome ignorovali prísne pravidlá bopu a zároveň hľadali inšpiráciu v súčasnej vážnej hudbe 24 .

Ornette Coleman (1930) sa stal jednou z najvplyvnejších postáv avantgardného smeru v jazze 60. a 70. rokov. Coleman bol v prvom rade altsaxofonista, hoci často používal aj trúbku a husle. Na svojich prvých nahrávkach z prelomu 50. a 60. rokov predstavil mäkký, čistý tón s tvrdým nasadením, ľahké legátové frázovanie s pomalým vibrátom. Neskoršie si vytvoril jasnejší a ostrejší tón. Hoci sa zdalo, že Coleman je schopný zahrať všetko čo si zmyslí, chýbala mu ľahkosť zvládnutia nástroja, akú prezentovali Charlie Parker alebo Cannonball Adderley.

Ornette Coleman sa prezentoval ako najčerstvejší a najplodnejší post- bopový tvorca. V polovici 70. rokov mal vytvorených vyše dvadsať albumov vlastných kompozícií. Jeho štýl bol, hlavne vo výstavbe melodiky, nezvyčajne originálny. Podobne ako tvorba klaviristu Theloniusa Monka, niektoré Colemanove skladby znejú veľmi jednoducho, napriek svojej rytmickej a harmonickej komplikovanosti.

Hoci je hudba Ornetta Coleman často označovaná ako free jazz má prísne pravidlá. Coleman používal väčšinou konštantné tempo, niektoré časti kompozícií boli dopredu naplánované. Improvizácia jeho spoluhráčov nebola vôbec náhodná a bez determinácií, ako naznačuje názov free jazz. Paradoxne obsahovala jeho hra väčšiu organizáciu, ako improvizácia klasickým spôsobom. Funkciu nástrojov rozdeľoval tradične, teda – sólo a doprovod. Colemanova hudba je „free“ len v niektorých elementoch: akordická štruktúra a dĺžka chórusu, výnimočne metrum a tempo. Skladby nie sú v žiadnom prípade atonálne. Prvoradou je melódia, až na druhom mieste je harmónia.

Coleman bol v zásade bluesový hráč, ktorý zdokonalil improvizáciu založenú na posune intuitívne volených tonálnych centier a na tomto základe si vytvoril svoju harmolodickú teóriu 25 . Ornette Coleman ovplyvnil moderný jazz hlavne prístupom vo výstavbe diela. V saxofónovom prednese bol vyzdvihovaný hlavne jeho zmysel pre expresívnosť a tvorba melodiky. V 70. rokoch sa sústredil na elektrickú tanečnú hudbu a funky. Jej vplyvy zahrnul do svojej harmolodickej teórie spontánnej ansámblovej tvorby. Tieto nové tendencie sa odzrkadlili hlavne v tvorbe jeho skupiny Prime Time.

Albert Ayler (1936 – 1970) zdokonalil prístup, ktorý bol po inštrumentálnej stránke veľmi žiadaný. Aylerove línie bežia cez celý rozsah tenorsaxofónu, dokonca oktávu nad bežný rozsah nástroja. Charakteristické bolo pre neho: prudké klesanie, vírivé legatové figúry a ľahký „klzký“ tón. Zvuk jeho tenorsaxofónu miestami evokoval C – melody saxofón. Stonanie a kvílenie tvorili podstatnú časť jeho výrazového slovníka, čím sa chcel priblížiť k výrazu ľudského hlasu. Používal pomalé alebo mierne rýchle vibrato. Vo svojom rozšírenom vysokom registri exhiboval s pokojom, akoby sa pohyboval v strednom registri nástroja. Jeho rýchle glissandá pripomínali legato huslí. Aylerova rytmická koncepcia nevychádzala ani z bopových princípov, ani zo žiadneho swingujúceho jazzového štýlu. Podobne, ako jeho melodický prístup, aj metrorytmické členenie malo viac spoločného s vážnou hudbou a folklórnou tvorbou. Ayler frázoval spôsobom, ktorý iba pripomínal tradičné jazzové swingovanie. Postrádanie swingu spôsobovalo kumuláciu napätia, namiesto spolupôsobenia napätia – uvoľnenia typického pre swing.

Podobne ako Ornette Coleman, Ayler použil na svojich prvých nahrávkach skladby Charlieho Parkera, ale harmonický základ poňal veľmi svojským, uvoľneným spôsobom. Bopový štýl síce uznával, v skutočnosti ho však obchádzal. Albert Ayler dopomohol Coltraneovej radikálnej štýlovej zmene v polovici 60. rokov a mal trvalý vplyv na avantgardne orientovaných saxofonistov počas 70. a 80. rokov.

Erik Dolphy (1928-64), virtuózny hráč na flautu, basový klarinet a altsaxofón. Glissandové kĺzanie a rôzne „patóny“, bludná a nepredvídateľná melódia, charakterizovali jeho prejav. Dolphyho improvizácie budili dojem ignorácie harmonickej štruktúry, až s aleatórnym prístupom. Napriek tejto komplikovanosti si bol Dolphy dobre vedomý, toho čo robí. Jeho sóla majú pevné väzby na celkovú štruktúru diela. Tieto väzby sú síce menej zreteľné ako v predchádzajúcich jazzových štýloch, ale nie sú tak vzdialené, aby sa jeho hra mohla označovať za náhodnú. Tento štýl v sebe stelesňoval ideál avantgardného smeru 60. rokov. Dolphyho práca s kvintetom Chica Hamiltona v rokoch 1958-59 vychádzala z bopového frázovania a swingového cítenia, neskôr je charakteristická explozívnym prívalom nôt, drsnou, až „násilnou“ zvukovosťou. Dolphyho dopad na ďalšie generácie nebol tak extenzívny ako Colemanov alebo Coltraneov, ale pre istý okruh saxofonistov a flautistov v polovici 60. rokov tvoril bohatý inšpiračný zdroj 26 .

Saxofonisti Marschall Allen (1924) a John Gilmore (1931-95) tvorili saxofónovú sekciu v skupine Sun Ra a obaja tu pôsobili viac než tridsať rokov. Allen, ktorý bol schopný hrať na všetky drevené dychové nástroje, improvizoval na voľnú formu komplikované altsaxofónové sóla realizované v najvyššom registri. V hre spájal dlhé sekvencie skučania a škrípania s obrovskou intenzitou, ktorými dotváral celkový charakter skladieb Sun ra.

John Gilmore stál pevne medzi post-bopovými saxofonistami svojím rázovitým, tvrdým a úderným štýlom. V jeho prístupe nie sú jednotlivé tóny tak dôležité ako celkové obrysy melódie a farba zvuku. Podobne ako Albert Ayler, Gilmore zdokonalil energický štýl vírivých legátových figúr, ktoré nie sú ani melodické ani rytmické. Tieto výkriky a vrčanie pomáhali Gilmorovi generovať náladu a zvukové masy, predovšetkým v orchestri Sun Ra.

The World Saxophone Quartet. Počas roku 1968 sa v St. Louis sformovala The Black Artists Group. Traja saxofonisti z tejto skupiny: Oliver Lake (1942), Julius Hemphill (1940-95) a Hamiet Bluiett (1940) sa stali prominentnými hráčmi avantgardy 70. a 80. rokov. V roku 1976 založili, spolu s Davidom Murrayom (1955), formáciu World Saxophone Quartet (WSQ). Hoci často požívali aj iné dychové nástroje v skupine dominoval saxofón: Lake, Hemhill – altsaxofón; Murray – tenorsaxofón; Bluiett – barytónsaxofón.

WSQ čerpalo hlavne z odkazu Ornetta Colemana a Alberta Aylera, avšak s väčším dôrazom na vzájomnú súhru. WSQ sa snažili o prepojenie rozmanitej zvukovosti free jazzu spolu s tradičným zvukom big bandu. Skupina bola inšpirovaná kolektívnym prístupom k improvizácii Ornetta Colemana, ale starostlivou prípravou vopred dohodnutých a improvizovaných častí jednotlivých kompozícií dosiahla väčšiu vyváženosť kontrastov.

Medzi ďalších saxofonistov, ktorý nadviazali na avantgardné smery 60. rokov patria: John Tchicaie, Sam Rivers, Marion Brown, Ken McIntyre, Charles Tyler, Phaorah Sanders, Dewey Redman, Anthony Braxton, Roscoe Mitchell a Joseph Jarman (Art Ensemble of Chicago), Archie Shepp, Joe Harriott, John Surman, Evan Parker atď.

Ornette Coleman