:Cool Jazz, West Coast Jazz

Nástup cool jazzu koncom 40. rokov ironicky odsunul Parkera a Younga do pozadia. Nejednalo sa o rýchlu, explozívnu, bluesom ovplyvnenú hudbu ako bol Parkerov bop. Ideálom bol vznešený jazz s príklonom k akademizmu a uhladenosti. Na kľúčovej nahrávke Birth of the Cool , bieli saxofonisti Lee Konitz a Gerry Mulligan priniesli ľahší a prepracovanejší zvuk. Ich hra sa zdá byť viac mäkká a jednoduchá, vyhýba sa hrubosti a prílišnej divokosti. Za hlavný vplyv cool jazzových saxofonistov je považovaný Lester Young a Count Basie.

Lee Konitz (1927), ako väčšina jeho kolegov, aj on začínal s klarinetom. Na začiatku svojej kariéry hrával v orchestri Claude Thornhilla. V New Yorku sa prvýkrát spojil s Milesom Davisom a stal sa kľúčovým hráčom jeho noneta (1948-50). Ďalšie jeho pôsobenie je spojené s Lennie Tristanom, pod ktorého vplyvom sa vykryštalizoval jeho štýl. Konitz sa stal formujúcou osobnosťou cool jazzu, a ako jeden z mála altkárov sa dokázal vzoprieť vplyvu Charlieho Parkera a raziť si vlastnú cestu. Vytvoril nový štýl hry vyznačujúci sa kultivovaným, jemným tónom so slabým vibrátom, vychádzajúc skôr z klasickej interpretácie ako z jazzu. Odmietol Parkerove charakteristické rytmické štruktúry, preferujúc hladkú hru v celom rozsahu nástroja bez náhlych akcentov, protirytmov a bopových schém. Konitz vytváral dlhé melodické línie, s bohatou harmóniou, s rozličnými metrickými nuansami a akýmsi „diskrétnym“ zmyslom pre swing. Jeho koncepcia hry sa ideálne dopĺňala s Tristanovým kontrapunktickým prístupom spoločnej improvizácie. Neskôr do svojho štýlu prevzal Konitz aj niektoré prvky blues a be bopu. Jeho vplyv je najviac zreteľný v tvorbe West coastových saxofonistov (Art Pepper, Paul Desmond, Bud Shank, atď.) a tiež zohral dôležitú úlohu v rozvoji európskeho jazzu 50. rokov.

Zvuk a atmosféra Davisovej nahrávky Birth of the Cool sa stretla s pozitívnym ohlasom prevažne u bielych hudobníkov na západnom pobreží USA, s centrom v Los Angeles. V 50. rokoch tu vznikol tzv. West Coast style. S týmto pojmom sa spája množstvo výborných saxofonistov, ktorí, v prvom rade, rozvíjali idei a princípy Lestera Younga. Takmer všetci účinkovali v big bandoch Stana Kentona a Woodyho Hermana.

Paul Desmond (1924 – 77) pôvodne študoval hru na klarinet na San Francisco State University a v roku 1951 sa pripojil ku kvartetu Dave Brubecka, pre ktorého zložil populárnu Take Five v 5/4 metre (album Time Out , 1959). Jeho kariéra bola takmer výhradne spojená s touto grupou až do jej rozpadu v roku 1967. V priebehu 70. rokov ešte sporadicky hrával s Brubeckom. Jeho sólové albumy ( Two of a Mind , s Gerry Mulliganom, a Paul Desmond and Friends ) sa nesú v znamení väčšej otvorenosti. Desmond bol pravidelným účastníkom rôznych festivalov a často koncertoval v Európe, Japonsku a Austrálii. Neskôr pracoval prevažne v New Yorku pre Half Note (so svojou vlastnou zostavou, v ktorej hral napr. Jim Hall) alebo v Toronte (ako sólista Canadian Rhythm Section). Desmond bol po Lee Konitzovi jedným z najpovolanejších reprezentantov „cool“ tendencií v oblasti hry na altsaxofón. Jeho tón si zachovával jasnosť v celom tónovom rozsahu nástroja, v čom nadväzoval na Bennyho Cartera. Jeho najväčší prínos v improvizácii však bola sila neprerušovaných melodických invencií, ktoré čiastočne záviseli na nezvyčajne imaginárnom použití sekvencií.

Art Pepper (1925-82) sa stal slávnym vďaka učinkovaniu v orchestroch Bennyho Cartera a Stana Kentona. Pepper bol vedúcou osobnosťou West Coast jazzu, s ktorým ho spájala nielen lokácia, ale hlavne jeho prístup k interpretácii. V porovnaní s ostatnými West Coastovými hráčmi vynikal silnejšou a ohnivejšou improvizáciou, čo jasne demonštroval na nahrávkach v rokoch 1957 – 60. Jeho tvorba znamenala vyvrcholenie éry West Coastu, aj napriek prestávkam spôsobených drogovou závislosťou. V polovici 60. rokov, pod vplyvom Coltranea, hrával na tenor a ešte viac prehĺbil svoj intezívny a expresívny zvuk.

Pepper hrá väčšinou tvrdo na ťažkú dobu. Časté sú krátke, stakatové zhluky nôt spojené triolou. Používa úsečné frázy, ktoré vytvárajú zdanie neprecítenia.

Jimmy Giuffre (1921), je ďalší typický predstaviteľ West Coastu. Giuffrov spôsob hry na saxofón vychádzal z klarinetovej praxe. V interpretácii na tomto nástroji zostával často v polohe najnižšieho registra. Jeho prednes bola mäkký, s rozvláčnym zvukom, melódia značne uvoľnená. Giuffrovo narábanie s tichom a celková výstavba sól bola porovnateľná s Milesom Davisom. Dôslednosťou, logikou a súvislosťou výstavby zdokonalil saxofónovú improvizáciu. Viac než ktorýkoľvek iný predstaviteľ West Coastu priblížil tento jazzový štýl ku klasickej vážnej hudbe. Svojím intelektualizmom a nekompromisnosťou stojí na prvom mieste post – bopových saxofonistov.

Gerry Mulligan (1927 – 1996), barytónsaxofonista a hlavný aranžér Davisovho noneta v rokoch 1949 – 50. Komponoval tiež pre big bandy Claude Thornhilla a Stana Kentona. Mulligan používal suchý, mäkký, odľahčený tón. V porovnaní so štýlom bopu bol jeho prístup relatívne nekomplikovaný. Po rytmickej stránke boli Mulliganove improvizácie vopred naplánované a systematicky rozvíjané. Logická výstavba bola na prvom mieste.

Medzi ďalších významných saxofonistov tohto štýlu patria napr.: Bud Shank, Lennie Niehaus, Jack Montrose, Bill Perkins, Bill Holman, atď.