
:70. - 90. roky
Od 70. rokov existuje na jazzovej scéne veľká štýlová pluralita. Neexistuje jeden hlavný prúd, ale vedľa seba stoja všetky doterajšie jazzové štýly. Fusion sa stáva univerzálnym štýlovým jazykom. Dominantné postavenie 70. rokov si získal jazz rock, ktorý sa snažil o skĺbenie jazzovej improvizácie a harmonickej bohatosti spolu s rockovou údernou rytmikou a repetívnosťou. Saxofón, doteraz hlavný sólový nástroj bol vytlačený z „trónu“ elektrickou gitarou, resp. elektrifikácia hudobného aparátu zatienila akustické nástroje. Popri jazzrocku sa v polovici 70. rokov objavil revival swingového mainstreamu, ktorý je prezentovaný napr. Scott Hamiltonom, a ktorý úspešne oživil saxofónovú eleganciu swingovej éry. 80. roky boli návratom akustického jazzu. Dorástla mladá generácia hráčov, tzv. Young Lions, ktorí sa energicky pokúsili, vcelku úspešne, o renesanciu „toho pravého akustického jazzu“. Oproti ním sa postavila skupina presadzujúca spojenie jazzu s hip hopom a chcela tak vniesť do jazzu stratenú tanečnosť. Svetlo sveta uzreli nové typologické označenia, ako napr.: acid jazz, street jazz alebo free funk. Ďalším trendom 80. rokov je celková globalizácia jazzu, jeho obohacovanie folklórnou a mimoeurópskou hudbou. Tento trend otvoril pre saxofón nové výrazové možnosti a obohatenie zvukovosti. Dave Liebman (1946), multiinštrumentalista, teoretik, pedagóg, ale hlavne saxofonista. V 70. rokoch vychádzal hlavne z post- coltraneovského štýlu. Vyrastal v Brooklyne, v detstve začal s hrou na klavír, ale čoskoro mu zaimponoval saxofón a klarinet. Verejne začal hrávať v 14 rokoch. Medzi jeho pedagógov patrili Charles Lloyd, Joe Allard a Lennie Tristano. V roku 1970 Liebman získal prvé profesionálne angažmán s rockovou skupinou Ten Wheel Drive. Po tejto stáži pokračoval, už viac jazzovo nasmerovaný, vo formácii Elvina Jonesa (1971-73) a hneď nato, v nemenej vplyvnej zostave Milesa Davisa (1971,74). Jeho štýl vychádzal hlavne z hard bopu a jazzrocku. Na prelome desaťročí síce sformoval zoskupenie Quest, ale viac sa začal venovať sólovej tvorbe, príležitostne nahrávajúc a hosťujúc na projektoch rôznych jazzových hudobníkov (Albert Mangelsdorff, Franco Ambrosetti). Jeho práca na poli pedagogiky viedla k vzniku Medzinárodnej asociácie jazzových škôl, ktorá začal svoju činnosť v roku 1989. Liebmanov saxofonistický prejav vychádza hlavne z odkazu Johna Coltranea. V improvizácii si udržuje koncept chromatického prístupu a uvolnenej formy. Hlavne v poslednom desaťročí je badateľný čoraz väčší príklon ku klasickej hudbe. Jeho sóla často zachádzajú do lyrickej polohy avšak s veľmi silnou vnútornou dynamikou. Michael Brecker (1949), tenorsaxofonista, niekoľkonásobný držiteľ ceny Grammy, je jedným z najvýznamnejších a ľahko identifikovateľných hráčov na saxofón v súčasnej jazzovej hudbe. Svoju jedinečnosť si udržuje tým, že sa dobre orientuje na poli jazzu i popu. Počas posledných troch desaťročí bol Breckerov talent zaznamenaný na stovkách nahrávok rozličných osobností v hudbe (Quincy Jones, Eric Clapton, Chick Corea, Herbie Hancock, Charles Mingus, John Lennon, Frank Sinatra, Billy Joel, Steely Dan, Bruce Springsteen, Paul Simon, atď.). Michael a jeho starší brat Randy boli vtiahnutí do sveta jazzu ich otcom, jazzovým klaviristom, a hlavne jeho kolekciou nahrávok. Michael začínal s hrou na klarinet a altový saxofón, neskôr pod vplyvom Coltranea prešiel na tenor. V osemnástich rokoch, po dvoch semestroch na Indiana Univesity, sa presťahoval do New Yorku. Ku koncu 60. rokov tu založil skupinu Dreams, ktorá ako prvá kombinovala dychársku sekciu (saxofón, trubka - Randy, trombón) na podklade rockového rytmu. Táto formácia stihla nahrať dva albumy a v roku 1971 sa rozpadla. Už v týchto počiatočných fázach Breckerovej kariéry je badateľný jeho zreteľný tón a emocionálne nabitý štýl hry. Michael a Randy pokračovali ako tandem aj v nasledujúcich rokoch. V roku 1973 v kvintete Horaca Silvera a o rok neskôr s bubeníkom Billym Cobhamom. Vďaka týmto skúsenostiam si vytvorili dobré renomé a mohli tak vytvoriť vlastnú formáciu. Skupina The Brecker Brothers, založená na základoch funky, pozostávala z okruhu štúdiových hráčov. V priebehu druhej polovice 70. rokov vydali šesť albumov, ktoré boli kladne prijaté u kritiky i poslucháčov. Skupina získala sedem nominácií na cenu Grammy. Noviny New York Times ich charakterizovali ako „doteraz najlepšie prepojenie rocku a jazzu“. Podľa Down Beatu „Breckerovci vytvorili štandard dychovej súhry 70. rokov“. V roku 1977 založil Michael Brecker v Manhattene jazzový klub Seventh Avenue South , miesto kde sa schádzali, podľa vzoru 40. rokov, za účelom spoločnej hry rozliční hráči. V tomto klube sa sformovala, po početných „jam sessions“, formácia Steps (Michael Brecker, Mike Mainieri, Steve Gadd, Don Grolnick, Eddie Gomez). Na začiatku dominoval v tejto skupine akustický jazz, avšak v priebehu ďalšieho vývoja, už pod názvom Steps Ahead , smerovalo kvinteto do sféry fusion. Tu začínajú Breckerove experimenty s MIDI technológiou a s nástrojom AKAI EWI (Electronic Wind Istrument), dychom riadeným syntetizátorom. Brecker sa popri Wayne Shorterovi radí k pionierom rozvoja tohto inštrumentu, aj keď v súčasnosti sa venuje výlučne klasickému nástroju. Michael Brecker nahral šesť albumov s touto formáciou, tri pod názvom Steps ( vyšli iba v Japonsku) a tri ako Steps Ahead . Medzi ďalšie faktory, ktoré formovali jeho rozvoj v priebehu 80. rokov bolo účinkovanie na projekte Shadows & Light s All – stars Bandom Joni Mitchella, spolu s Pat Methenym a Jacom Pastoriusom. Brecker sa tiež podieľal na nahrávaní pre rôznych hudobníkov ako sólista alebo spoluhráč (Pat Metheny – 80/81 , Chick Corea – Three Quartets , Jaco Pastorius – Word of Mouth ). Spolu s Clausom Ogermanom pracoval aj na projektoch symfonickej hudby. V roku 1987 začína svoju sólovú dráhu. V tomto roku vydal album Michael Brecker , ktorý sa nesie v znamení akustického jazzu, bol vyhlásený, časopismi Down Beat a Jazzis za „album roka“, získal dve nominácie Grammy a držal sa na čele „Billboard Jazz Chart“ 21 týždňov. V ďalších rokoch spolupracoval napr. s Herbie Hancockom alebo Paulom Simonom na projekte Rhythm of The Saints , kde sa dostal do kontaktu s africkými interpretmi, a niektoré z hudobných prvkov tejto oblasti sa snažil pretaviť do svojej ďalšej tvorby. V roku 1992 znovu oživili dueto s bratom Randym a vydali dva albumy. Michael Brecker počas 90. rokov čiastočne obmedzil svoje pôsobenie v roli štúdiového hráča a ťažisko svojej tvorby presunul na vlastné projekty. Jeho posledné albumy ( Two blocks From The Edge, Time Is Of The Essence, Nearness of You ) ukazujú že Brecker sa postupne blíži ku klasickému akustickému jazzu, teda hlavnému prúdu. Charakteristika štýlu Michaela Breckera je veľmi komplikovaná práve preto, že sa pohybuje vo všetkých rovinách súčasného jazzu, či už je to funky, fusion, rock alebo pop. Celkovo je však evidentný prístup ku hre cez Johna Coltranea. Jeho tón je hutný, masívny, ale nie chladný. Napriek extrémnej rýchlosti niektorých behov, zostáva jeho tón vysoko kultivovaný. Brecker má tendenciu vracať sa k niektorým postupom z minulosti, čo však neuberá na celkovej originálnosti . Joe Lovano (1952), k saxofónu sa dostal ako dieťa, prostredníctvom rodičov. Jeho otec, tenorsaxofonista Tony „Big T“ Lovano, pri výuke svojho syna kládol dôraz hlavne na dynamiku a interpretáciu. Ešte ako študent strednej školy začal skúmať rôzne free jazzové experimenty Ornetta Colemana, Johna Coltranea a Jimmy Giuffra, na ktorých ho zaujímala hlavne súhra a vzajomná interakcia jednotlivých nástrojov, taktiež sa zúčastňoval rôznych jam sessions, najčastejšie v triu, s organom. Po ukončení strednej školy pokračoval v štúdiu na Berklee School of Music, kde sa stretol a začal spolupracovať s Johnom Scofieldom a Billom Frisellom. V týchto rokoch čerpal inšpiráciu hlavne z Coltranea, od ktorého prevzal zápalitosť a spiritualitu avšak posadenú viac smerom k mainstreamu. Na Berklee Lovano prešiel k modálnemu mysleniu: „Celé moje doterajšie hranie bolo založené na princípoch be bopového štýlu. V modalite sa mi otvorili nové možnosti a riešenia, ktoré som potom kombinoval so štýlom be bopu“. Neskôr v roku 1994 udelila Berklee Lovanovi prestížnu „Distinguished Alumni Award“. Lovanova prvá príležitosť po absolvovaní školy, bolo nahrávanie pre organistu Lonnieho Smitha. Po tomto nasledovalo trojročné angažmá v Thundering Herd Woodyho Hermana, ktoré vyvrcholilo koncertom „The 40 th Anniversary Concert“ v Carnegie Hall spolu s Alom Cohnom, Zoot Simsom, Stanom Getzom. Po opustení Hermanovho „Stáda“ sa Joe Lovano usadil v New Yorku. Jeho prvé roky v centre jazzového diania boli spojené s rôznymi jam sessions a príležitostnými ponukami. Často účinkoval, v priebehu rokov 1980-92, s Mel Lewis Orchestra na pravidelných pondelkových nočných koncertoch vo Village Vanguard. Spolu s týmto orchestrom nahral šesť albumov. Paralelne s týmto angažmá pôsobil aj spolu s Elvinom Jonesom, Carlou Bleyovou, Lee Konitzom, Charlie Hadenom, Bobom Brookmayerom alebo Paul Motion band. Všeobecné uznanie a popularitu mu však priniesla až spolupráca s kvartetom Johna Scofielda, s ktorým nahrával a koncertoval tri roky. U Scofielda si zdokonalil cit pre sónickosť a dôkladný prístup ku každému jednotlivému nástroju v skupine. Jeho zmysel pre swing práve v tomto období nadobudol pozíciu dôležitého činiteľa v interpretácii. Ďalšiu slávu a renomé získal v Európe spoluprácou s Henri Texierom alebo v triu Paula Motiona, ktoré dopĺňal aj jeho spolužiak z Berklee, gitarista Bill Frisell. Na začiatku roku 1991 účinkoval po prvýkrát ako líder vo Village Vanguard. Lovano experimentuje s rozličnými zostavami, čo odráža jeho hľadačskú a dynamickú osobnosť. Nielen ako interpret, ale aj ako skladateľ hľadá stále nové cesty na vyjadrenie svojho hudobného odkazu. Riešenia vidí vo svojich dvoch zoskupeniach v kvartete (bez klávesového nástroja) a v Universal Language Sextet (názov pochádza z debutového albumu Universal Sextet ). S týmto kombom získal pozitívne ohlasy u poslucháčov, ako aj popredné umiestnenia v recenziách. Lovanov album Tenor Legacy (1994), na ktorom mu sekundoval aj Joshua Redman, získal dokonca nomináciu Grammy „najlepšia nahrávka malého jazzového zoskupenia“. Album Rush Hour , vydaný o rok neskôr, znovu reflektuje jeho neustále hľadanie a pokusy rozšíriť svoju hudobnú paletu. Jeho tenor tu znie spolu so spevom, strunovými nástrojmi a dychovou sekciou. Tento projekt bol zaranžovaný a vedený Guntherom Schullerom a predstavuje kompozície Ellingtona, Monka, Mingusa atď. Dnes je Lovano uznávaný kritikou aj hudobnými konzumentmi, ako interpret, líder a skladateľ. Jeho rôznorodé albumy sa umiestňujú na čelných miestach „top listov“ najmä v Európe a USA. Bob Berg (1951), tenorsaxofonista a sopránsaxofonista, začínal tradične v školskom orchestri. Vychádzal výsostne z Johna Coltranea, a to hlavne z jeho poslednej avantgardnej štýlovej fázy. Berg sa pod týmto vplyvom dostal do free jazzového hnutia. Bergova pozitívna reakcia na free jazz bola rovnako silná, ako jeho averzia voči jazz-rocku 70. rokov. Po tomto očarení začal študovať dielo „klasickejšieho“ jazzového charakteru, Milesa Davisa a Johna Coltranea v 50. rokoch. Začal hrať prísne akustický jazz v štýle be bopu. Tieto podnety ho doviedli k spolupráci s organistom Jack McDuffom, kde absorboval do svojej tvorby prvky funky. V druhej polovici 70. rokov sa pripojil k Horacovi Silverovi (1974-76) a Cedar Waltonovi (1976-81). V 80. rokoch koncertoval a pôsobil prevažne na európskej pôde, s výnimkou dvoch rokov, keď doplnil zoskupenie Milesa Davisa. V tejto skupine hral Berg s robustným a artikulovaným zvukom, vychádzajúc z určitých zaužívaných figúr štýlu fusion. V 90. rokoch tvoril prevažne ako sólový hráč. Steve Coleman (1956), predtým ako začal hrať na saxofóne hral krátku dobu na husle. Svoje prvé vzory videl v Charlie Parkerovi a soulovom saxofonistovi Maceo Parkerovi. Jeho nahrávky z polovice 80. rokov však poukazujú na silný vplyv Ornetta Colemana. Steve Coleman začínal v orchestroch Mel Lewisa, Sam Riversa a Cecila Taylora, taktiež koncertoval a nahrával Davidom Murrayom. Svoju skupinu Five Elements sformoval v roku 1981 a prezentoval v nej nový prístup premostenia jazzu a tvorivej populárnej hudby. Coleman oživil staré snahy Dave Brubecka z 50. rokov a Dona Ellisa zo 60. rokov začleniť do jazzu nepárne metrum. Najvýznamnejšie jeho obdobie je spájané s M – Base, v ktorom prepojil free jazz, soul funk a hip hop. Branford Marsalis (1960), po ukončení štúdia na Berklee sa zaúčal v Jazz Messengers Arta Blakeyho a neskôr v skupine Clarka Terryho, ako alt- a barytónsaxofonista. V prvej polovici 80. rokov účinkoval v kvintete V.S.O.P.II. svojho brata Wyntona Marsalisa, nahrával s Dizzy Gillespiem a Milesom Davisom (album Decoy , 1983). V roku 1985 sa stal „dvorným“ saxofonistom anglického speváka Stinga, ktorého doprovodná skupina bola zložená z jazzových hudobníkov, ale pohybovala sa skôr v oblasti funky, rocku a soulu. Marsalis teda balancoval na hrane popu a jazzu ( Bring on the Night , 1985). V druhej polovici 80. rokov založil vlastné kvinteto a dosiahol značnú popularitu s bopovou verziou Royal Garden Blues , kde hrá na sopránsaxofóne. Ku koncu desaťročia opäť obnovil kontakty so Stingom. V roku 1994 nahral album Buckshot LeFonque (pseudonym používaný Cannonballom Adderleym), ktorý zahŕňa kombináciu štýlov: blues, funk, heavy metal, hip-hop, jazz, rap a reggae spolu s nasamplovanými zlomkami hudby Johna Coltranea, Duke Ellingtona a Jamesa Browna. Hoci Marsalis začínal v tieni svojho brata a bol súčasťou hnutia snažiaceho sa o oživenie jazzových štýlov 30. – 60. rokov, stal sa z neho pohotový umelec, ktorého univerzálnosť a široký záber má dôsledky na celú súčasnú vývojovú fázu saxofónovej interpretácie. Kenny Garrett (1960) začínal profesionálnu kariéru spôsobom, veľmi prínosným pre mladého nevyformovaného hráča. Hrával po boku takých legiend ako sú: Miles Davis, Art Blakey, Freddie Hubard, Woody Shaw alebo Orchester Duka Ellingtona. Do povedomia jazzovej society začal vážnejšie prenikať v polovici 80. rokov, ako sólista spájajúci rôzne štýly a prístupy. Jeho albumy s kladnými recenziami mu zabezpečili celosvetovú popularitu, ako aj vrchné miesta v rôznych rebríčkoch a „hot listoch“. Garrett svojou nespútanou hrou a sršiacimi improvizáciami vyhral v roku 1997 cenu Grammy aj za skladateľskú prácu, a to za album Songbook , ktorý tvoria len jeho vlastné kompozície. Garrett prišiel do kontaktu so saxofónom v detskom veku, jeho otec bol sám hráčom na saxofón a veľkým fanúšikom jazzu. Vyrastal v prostredí plnom Parkerovej a Coltraneovej hudby. V meste kde vyrastal (Detroit) prevládalo funky a gospel. Tieto hudobné vplyvy sa neskôr pretavili do jeho hry. Na jednej strane je Garrett hráčom tradičného akustického jazzu, kde vychádza najmä z Coltranea, doslova prenášajúc coltraneovský tenorový štýl hry na altsaxofón (v roku 1996 vydal album Pursuance: Music of John Coltrane ), na druhej strane sa blíži k hranici r`n`b a funky, kde nadväzuje na obdobie u Davisa, typickým príkladom je album Simply Said , ktorý je už popový. Garrettove plány študovať na univerzite prerušilo pozvanie do Orchestra Duka Ellingtona v roku 1978, ktorý viedol Ellingtonov syn Mercer. Po ukončení trojročného angažmán v tomto orchestri Garrett odchádza do New Yorku. Tu najprv spolupracoval s orchestrom Mela Lewisa (hrajúc najmä hudbu Thada Jonesa), neskôr v kvintete Dannieho Richmonda (s ťažiskom na tvorbe Charlieho Mingusa). V roku 1984 vydal svoj prvý sólový album Introducing Kenny Garrett , a taktiež začal hrávať po boku takých velikánov na ktorých hudbe vyrastal. V roku 1985 vystupoval a nahrával spolu s Artom Blakeym (albumy Feeling Good a Hard Champion ), Woody Shawom, Freddie Hubbardom a OTB. O rok neskôr si ho vybral do svojej skupiny Miles Davis, kde Garrett hudobne vyzrel na vynikajúceho altkára. Za päť rokov priniesla spolupráca s Davisom štyri albumy: Amandla, Dingo (s Michelom Legrandom) , Live Around the World a Miles Davis and Quincy Jones: Live at Montreaux . Počas pôsobenia u Davisa stihol nahrať aj dva sólové projekty: Prisoner of Love (1987) a African Exchange Student (1990), mimo toho spolupracoval napr.: s Donaldom Byrdom, Mulgrewom Millerom, Cedarom Waltonom, Wallacy Roneyom a s ďalšími. Ako „sideman“ nahral vyše stovky rôznych albumov. V roku 1996 vyhlásil časopis Down Beat Garretta za najlepšieho altsaxofonistu roka a prekvapil tak i samotného Phila Woodsa, ktorý dominoval na tomto poli od roku 1975. Kenny Garrett je príkladom moderného jazzového hráča. Vo svojej hre hľadá prepojenie medzi konzervatizmom a snahami rozširovať jazz. Dokáže sa prispôsobiť akýmkoľvek požiadavkám na hru a štýl, hlavne dokonale zvládnutou technikou a tvorbou tónu. Kenny Garrett ukazuje jazzovému saxofonistovi jednu z možných ciest do budúcnosti. Greg Osby (1960) skladateľ, flautista altsaxofonista a sopránsaxofonista je potomkom jazzovej avantgardy. Jeho dielo je vysoko hodnotené kritikou pre novátorský skladateľský rukopis a takmer konceptuálny charakter jeho tvorby. Greg Osby pochádza zo St. Louis. Počas štúdia na strednej škole sa zapísal do povedomia ako soulový hráč ovplyvnený štýlom funky a rhythm` n blues. O jazz výraznejšie prejavil záujem na prelome 80. a 90. rokov na vysokej škole, kde sa zoznámil s Geri Allenovou a Wallaceom Roneym. Pod vplyvom nového prostredia sa rozhodol naplno venovať jazzu a začal navštevovať Berklee College. V roku 1983 sa presunul do New Yorku, kde si čoskoro vybudoval dobré renomé a hral po boku Dizzy Gillespieho, McCoy Tynera, Lestera Bowieho alebo The World Saxophone Quartet. V roku 1984 založil so Stevom Colemanom a ďalšími mladými jazzovými interpretmi združenie M – Base, ktoré sa snažilo o prepojenie jazzu s hip hopom a soulom. Svojím programom tak nadviazal na Prime Time Ornetta Colemana a jeho free funku. Greg Osby dosiahol s M – Base najlepšie ohlasy paradoxne v čase jeho rozpadu. Z tohto obdobia je album Anatomy of Groove (1992), ktorý zachytáva typický sound M – Base. Vďaka účinkovaniu v skupine Jacka DeJohnetta, v roku 1986 sa Osby dostal do širšieho povedomia a mohol sa tak sústrediť na vlastné projekty, ktoré často posúvali hranice jazzu ďaleko od konvenčných hraníc. Tento štýl, predstavený napríklad na dielach Sound Theatre (1987) a 3-D Lifestyle (1993) označil Osby ako „street jazz“. Ide o jazzovú improvizáciu podloženú nasamplovanými zvukmi a rapovým vokálom. Týmto spôsobom sa snaží o opätovné vnesenie prvku tanečnosti do jazzu. Spolupráca s Andrew Hillom a Jimom Hallom posunula Osbyho na úplne inú úroveň jazzovej hudby, do sféry akustického jazzu. Album The Invisible Hand (2000) sa nesie v znamení tohto smerovania a Greg Osby sa tu prikláňa k lyrickému a kontemplatívnemu narábaniu so zvukom a príklonom k intelektuálnej kvalite. V posledných rokoch spolupracuje najmä s mladou generáciou hudobníkov a príležitostne účinkuje na ich projektoch (Jason Merano kl., Steffan Harris vib., Mark Shim ts.). Osby sa orientuje dvoma smermi: na jednej strane oživovanie jazzovej klasiky a na druhej strane úsilie o pokrok v jazze. Pôvodne priekopník na poli acid jazzu dnes dospel k práci s akustickými prostriedkami. Tomuto prispôsobuje aj personálne a inštrumentačné obsadenie. Jednotlivé prvky neustále medzi sebou dolaďuje, vytvára si vlastné štrukturálne, rytmické a harmonické modely. Kompozične vychádza z be bopu, avšak frázovanie pri hre stále vychádza hip hopového rytmu. Týmito postupmi sa zapísal ako ľahko avantgardný umelec prelomu 80. a 90. rokov na jazzovej scéne. Courtney Pine (1964) začínal s klarinetom, neskôr pribral sopránsaxofón, tenorsaxofón a basový klarinet, hlavne pod vplyvom hardbopovej školy. Courtney Pine v sebe stelesňuje dramatickú transformáciu britského jazzu. Vedie mladú generáciu inovatívnych a zanietených umelcov, ktorí pretvárajú a modelujú moderný britský jazz vo všetkých jeho formách a tvaroch. Jeho debut Journey to the Urge Within (1987) sa stal prvým jazzovým albumom, ktorý sa dostal do britskej TOP 40. Bol to pozoruhodný jav v jazzovej histórii Veľkej Británie a katapultoval Courtney Pinea medzi vedúce osobnosti tamojšej jazzovej scény. Pine sa takto stal inšpiráciou pre mladých čiernych hudobníkov. Zaslúžil sa o vytvorenie organizácie TAJA (The Alibi Jazz Artists) z ktorej neskôr vzniklo zoskupenie Jazz Warriors. Nasledujúci album Destiny`s Song (1988), produkovaný Delfayo Marsalisom sa nielen pretlačil do TOP 40, ale zaujal aj na americkom kontinente a naštartoval Pineovu medzinárodnú kariéru, ktorú ešte viac upevnilo nasledujúce dielo The Vision`s Tale (1989). Začiatkom 90. rokov sa odklonil od predošlej koncepcie a zameral sa na reggae, pod ktorého vplyvom nahral na Jamajke album Closer to Home . Ďalší osobný vývoj ho doviedol k prepojeniu jazzu a rôznych hip hopových techník, spolu s vplyvom africkej a indickej hudby. Albumy Modern Day Jazz Stories a Underground sú vyvrcholením tejto snahy. Courney Pine vo svojej hudbe vytvára akýsi jazzový crossover. Mieša prakticky všetko – acid jazz, soul, mimoeurópsku hudbu – všetko však s menovateľom jazzu a s koncepčnými schopnosťami v originálnom hudobnom myslení. Jeho tvorba podlieha určitým prudkým zmenám, ktoré sa odrážajú na jednotlivých albumov. K dosiahnutiu jeho hudobných predstáv mu dopomáha aj výnimočný stupeň inštrumentálnej techniky. Vo svojej hre vychádza zo súčasného trendu prepojenia starého s novým, v ktorom sa nebráni ani vplyvom britskej pop scény. Charakteristické sú extatické sólové improvizácie, vychádzajúce z posledného Coltraneovho obdobia, transformované do vlastného obrazu súčasného sveta. Mark Turner (1965), sa začal venovať saxofónu na strednej škole. Na Berklee študoval pod vedením Billa Pierca a George Garzoneho. V roku 1990 sa presunul do New Yorku a začal sa venovať štúdiovej hre. Turner ako saxofonista absorboval široké spektrum hudobných vplyvov, od Jimmy Giuffra po Johna Coltranea, ako aj klasickú európsku hudbu. Jeho hudobný prejav je vyvážený a narába s bohatou zásobnicou nápadov. Improvizácia si udržiava ohnivý a suverénny charakter. Turner ide vlastnou cestou, nepodlieha rôznym štýlovým výstrelkom, ale prehodnocuje rôzne vplyvy a tie zahŕňa do svojej hudby. Joshua Redman (1969), vyrastal v prostredí, pozitívne naklonenom voči rôznym druhom umenia. Od piatich rokov sa hudobne vzdelával, napr. v Centre pre World Music, kde ho prihlásila matka na hodiny indickej hudby. Redman získal prvé poznatky o jazzovej hudbe z gramofónových platní svojho otca, Dewey Redmana. Pod vplyvom Coltranea, Rollinsa, Gordona zobral do rúk tenorsaxofón v desiatich rokoch. Počas štúdií na vysokej škole hrával v univerzitnom orchestri a privyrábal si občasným účinkovaním s trombonistom Delfeayo Marsalisom. V roku 1991 sa začal venovať hudbe profesionálne. Začal pravidelne hrávať a zbierať skúsenosti na jazzovej scéne v New Yorku. V novembri 1991 sa zúčastnil a zvíťazil na medzinárodnej saxofonistickej súťaži Thelonia Monka. Tento úspech mu otvoril cestu k spolupráci s rôznymi vynikajúcimi jazzovými umelcami, medzi inými napríklad s Elvinom Jonesom, Charlie Hadenom, Milt Jacksonom, Pat Methenym, Christianom McBrideom. V roku 1992 bol vyhlásený časopisom Jazz Times za najlepšieho mladého saxofónového interpreta. Joshua Redman sa svojím vystupovaním a hrou odlišuje od ostatných hráčov najmladšej generácie. Jeho prejav je pokojný a vyrovnaný, v porovnaní s deštruktívným vyjadrovaním rovnako starého a nemenej známeho Jamesa Cartera. Joshua Redman sa dobre orientuje ako v populárnej produkcii tak aj v akustickom jazze. V improvizácii vychádza z odkazu Sonnyho Rollinsa a Joe Hendersona, zo súčasných hráčov je to hlavne Joe Lovano. James Carter (1969) dostal prvý saxofón do rúk v jedenástich rokoch. Spočiatku bol donútený k hre rodičmi a okolím, neskôr však pod vplyvom Coltranea a Parkera rozvinul svoje vrodené vlohy. Po skončení strednej školy bol prizvaný Wyntonom Marsalisom do jeho komba a nahradil tak Branforda Marsalisa. V roku 1993 si získal rešpekt na jazzovej scéne svojím debutovým albumom J.C. on the Set , zloženým z jazzových štandardov. Po tomto úspechu vytvoril Carter celú reťaz úspešných projektov. V roku 2000 vydal súčasne dva albumy Chasin` The Gypsy (ako poctu Djangovi Reinhardtovi) a Layin` In The Cut (prvýkrát použil elektrickú sekciu). Carter vytvára svoje projekty tak, aby si zachovávali štýlovú rôznorodosť vo zvukovej farebnosti, ale hlavne v koncepte. Všetky si udržiavajú vysoký štandard. James Carter je často prirovnávaný k Rolandovi Kirkovi, pre širokú škálu používaných nástrojov. Hráva na rôzne netradičné alebo historické nástroje, ako napr. mezzosopránový saxofón ladený v F alebo basový saxofón. Vo svojej hre používa netradičné techniky hry, perkusívne nasadzovanie (slap tongue), z ktorých vytvára mnoho variantov a farebných škál. Jeho tón má výraznú zvukovú expresivitu a kvalitu, čo miestami môže zachádzať až do agresívnej polohy. Medzi spoluhráčmi si zachováva výsostne sólistický prístup. Carter si vytvoril vlastný saxofónový jazyk, vytvorený dialektickým vzťahom medzi divokosťou a eleganciou, podložený virtuóznou technikou s feelingom pre tradičný jazz, swing, bebop a rhythm` n blues. Chris Potter (1971), ďalší zástupca mladej saxofonistickej generácie, ktorý vychádza z filozofie: skombinovať do celku čo možno najviac rozdielnych podnetov. Jeho hra je plná náznakov a myšlienkových skratiek. V porovnaní s ostatnými súčasnými saxofonistami sa Chris Potter blíži najviac k Joe Lovanovi, ale tiež ku Kenny Garrettovi alebo Branfordovi Marsalisovy. V improvizáciách často vychádza z Coltraneovej modality, zvukom a výrazom miestami pripomína Dextera Gordona.	Michael Brecker

:70. - 90. roky

Od 70. rokov existuje na jazzovej scéne veľká štýlová pluralita. Neexistuje jeden hlavný prúd, ale vedľa seba stoja všetky doterajšie jazzové štýly. Fusion sa stáva univerzálnym štýlovým jazykom. Dominantné postavenie 70. rokov si získal jazz rock, ktorý sa snažil o skĺbenie jazzovej improvizácie a harmonickej bohatosti spolu s rockovou údernou rytmikou a repetívnosťou. Saxofón, doteraz hlavný sólový nástroj bol vytlačený z „trónu“ elektrickou gitarou, resp. elektrifikácia hudobného aparátu zatienila akustické nástroje.

Popri jazzrocku sa v polovici 70. rokov objavil revival swingového mainstreamu, ktorý je prezentovaný napr. Scott Hamiltonom, a ktorý úspešne oživil saxofónovú eleganciu swingovej éry.

80. roky boli návratom akustického jazzu. Dorástla mladá generácia hráčov, tzv. Young Lions, ktorí sa energicky pokúsili, vcelku úspešne, o renesanciu „toho pravého akustického jazzu“. Oproti ním sa postavila skupina presadzujúca spojenie jazzu s hip hopom a chcela tak vniesť do jazzu stratenú tanečnosť. Svetlo sveta uzreli nové typologické označenia, ako napr.: acid jazz, street jazz alebo free funk.

Ďalším trendom 80. rokov je celková globalizácia jazzu, jeho obohacovanie folklórnou a mimoeurópskou hudbou. Tento trend otvoril pre saxofón nové výrazové možnosti a obohatenie zvukovosti.

Dave Liebman (1946), multiinštrumentalista, teoretik, pedagóg, ale hlavne saxofonista. V 70. rokoch vychádzal hlavne z post- coltraneovského štýlu. Vyrastal v Brooklyne, v detstve začal s hrou na klavír, ale čoskoro mu zaimponoval saxofón a klarinet. Verejne začal hrávať v 14 rokoch. Medzi jeho pedagógov patrili Charles Lloyd, Joe Allard a Lennie Tristano. V roku 1970 Liebman získal prvé profesionálne angažmán s rockovou skupinou Ten Wheel Drive. Po tejto stáži pokračoval, už viac jazzovo nasmerovaný, vo formácii Elvina Jonesa (1971-73) a hneď nato, v nemenej vplyvnej zostave Milesa Davisa (1971,74). Jeho štýl vychádzal hlavne z hard bopu a jazzrocku. Na prelome desaťročí síce sformoval zoskupenie Quest, ale viac sa začal venovať sólovej tvorbe, príležitostne nahrávajúc a hosťujúc na projektoch rôznych jazzových hudobníkov (Albert Mangelsdorff, Franco Ambrosetti). Jeho práca na poli pedagogiky viedla k vzniku Medzinárodnej asociácie jazzových škôl, ktorá začal svoju činnosť v roku 1989.

Liebmanov saxofonistický prejav vychádza hlavne z odkazu Johna Coltranea. V improvizácii si udržuje koncept chromatického prístupu a uvolnenej formy. Hlavne v poslednom desaťročí je badateľný čoraz väčší príklon ku klasickej hudbe. Jeho sóla často zachádzajú do lyrickej polohy avšak s veľmi silnou vnútornou dynamikou.

Michael Brecker (1949), tenorsaxofonista, niekoľkonásobný držiteľ ceny Grammy, je jedným z najvýznamnejších a ľahko identifikovateľných hráčov na saxofón v súčasnej jazzovej hudbe. Svoju jedinečnosť si udržuje tým, že sa dobre orientuje na poli jazzu i popu. Počas posledných troch desaťročí bol Breckerov talent zaznamenaný na stovkách nahrávok rozličných osobností v hudbe (Quincy Jones, Eric Clapton, Chick Corea, Herbie Hancock, Charles Mingus, John Lennon, Frank Sinatra, Billy Joel, Steely Dan, Bruce Springsteen, Paul Simon, atď.).

Michael a jeho starší brat Randy boli vtiahnutí do sveta jazzu ich otcom, jazzovým klaviristom, a hlavne jeho kolekciou nahrávok. Michael začínal s hrou na klarinet a altový saxofón, neskôr pod vplyvom Coltranea prešiel na tenor. V osemnástich rokoch, po dvoch semestroch na Indiana Univesity, sa presťahoval do New Yorku. Ku koncu 60. rokov tu založil skupinu Dreams, ktorá ako prvá kombinovala dychársku sekciu (saxofón, trubka - Randy, trombón) na podklade rockového rytmu. Táto formácia stihla nahrať dva albumy a v roku 1971 sa rozpadla. Už v týchto počiatočných fázach Breckerovej kariéry je badateľný jeho zreteľný tón a emocionálne nabitý štýl hry. Michael a Randy pokračovali ako tandem aj v nasledujúcich rokoch. V roku 1973 v kvintete Horaca Silvera a o rok neskôr s bubeníkom Billym Cobhamom. Vďaka týmto skúsenostiam si vytvorili dobré renomé a mohli tak vytvoriť vlastnú formáciu. Skupina The Brecker Brothers, založená na základoch funky, pozostávala z okruhu štúdiových hráčov. V priebehu druhej polovice 70. rokov vydali šesť albumov, ktoré boli kladne prijaté u kritiky i poslucháčov. Skupina získala sedem nominácií na cenu Grammy. Noviny New York Times ich charakterizovali ako „doteraz najlepšie prepojenie rocku a jazzu“. Podľa Down Beatu „Breckerovci vytvorili štandard dychovej súhry 70. rokov“. V roku 1977 založil Michael Brecker v Manhattene jazzový klub Seventh Avenue South , miesto kde sa schádzali, podľa vzoru 40. rokov, za účelom spoločnej hry rozliční hráči. V tomto klube sa sformovala, po početných „jam sessions“, formácia Steps (Michael Brecker, Mike Mainieri, Steve Gadd, Don Grolnick, Eddie Gomez). Na začiatku dominoval v tejto skupine akustický jazz, avšak v priebehu ďalšieho vývoja, už pod názvom Steps Ahead , smerovalo kvinteto do sféry fusion. Tu začínajú Breckerove experimenty s MIDI technológiou a s nástrojom AKAI EWI (Electronic Wind Istrument), dychom riadeným syntetizátorom. Brecker sa popri Wayne Shorterovi radí k pionierom rozvoja tohto inštrumentu, aj keď v súčasnosti sa venuje výlučne klasickému nástroju. Michael Brecker nahral šesť albumov s touto formáciou, tri pod názvom Steps ( vyšli iba v Japonsku) a tri ako Steps Ahead . Medzi ďalšie faktory, ktoré formovali jeho rozvoj v priebehu 80. rokov bolo účinkovanie na projekte Shadows & Light s All – stars Bandom Joni Mitchella, spolu s Pat Methenym a Jacom Pastoriusom. Brecker sa tiež podieľal na nahrávaní pre rôznych hudobníkov ako sólista alebo spoluhráč (Pat Metheny – 80/81 , Chick Corea – Three Quartets , Jaco Pastorius – Word of Mouth ). Spolu s Clausom Ogermanom pracoval aj na projektoch symfonickej hudby. V roku 1987 začína svoju sólovú dráhu. V tomto roku vydal album Michael Brecker , ktorý sa nesie v znamení akustického jazzu, bol vyhlásený, časopismi Down Beat a Jazzis za „album roka“, získal dve nominácie Grammy a držal sa na čele „Billboard Jazz Chart“ 21 týždňov. V ďalších rokoch spolupracoval napr. s Herbie Hancockom alebo Paulom Simonom na projekte Rhythm of The Saints , kde sa dostal do kontaktu s africkými interpretmi, a niektoré z hudobných prvkov tejto oblasti sa snažil pretaviť do svojej ďalšej tvorby. V roku 1992 znovu oživili dueto s bratom Randym a vydali dva albumy. Michael Brecker počas 90. rokov čiastočne obmedzil svoje pôsobenie v roli štúdiového hráča a ťažisko svojej tvorby presunul na vlastné projekty. Jeho posledné albumy ( Two blocks From The Edge, Time Is Of The Essence, Nearness of You ) ukazujú že Brecker sa postupne blíži ku klasickému akustickému jazzu, teda hlavnému prúdu.

Charakteristika štýlu Michaela Breckera je veľmi komplikovaná práve preto, že sa pohybuje vo všetkých rovinách súčasného jazzu, či už je to funky, fusion, rock alebo pop. Celkovo je však evidentný prístup ku hre cez Johna Coltranea. Jeho tón je hutný, masívny, ale nie chladný. Napriek extrémnej rýchlosti niektorých behov, zostáva jeho tón vysoko kultivovaný. Brecker má tendenciu vracať sa k niektorým postupom z minulosti, čo však neuberá na celkovej originálnosti .

Joe Lovano (1952), k saxofónu sa dostal ako dieťa, prostredníctvom rodičov. Jeho otec, tenorsaxofonista Tony „Big T“ Lovano, pri výuke svojho syna kládol dôraz hlavne na dynamiku a interpretáciu. Ešte ako študent strednej školy začal skúmať rôzne free jazzové experimenty Ornetta Colemana, Johna Coltranea a Jimmy Giuffra, na ktorých ho zaujímala hlavne súhra a vzajomná interakcia jednotlivých nástrojov, taktiež sa zúčastňoval rôznych jam sessions, najčastejšie v triu, s organom. Po ukončení strednej školy pokračoval v štúdiu na Berklee School of Music, kde sa stretol a začal spolupracovať s Johnom Scofieldom a Billom Frisellom. V týchto rokoch čerpal inšpiráciu hlavne z Coltranea, od ktorého prevzal zápalitosť a spiritualitu avšak posadenú viac smerom k mainstreamu. Na Berklee Lovano prešiel k modálnemu mysleniu: „Celé moje doterajšie hranie bolo založené na princípoch be bopového štýlu. V modalite sa mi otvorili nové možnosti a riešenia, ktoré som potom kombinoval so štýlom be bopu“. Neskôr v roku 1994 udelila Berklee Lovanovi prestížnu „Distinguished Alumni Award“.

Lovanova prvá príležitosť po absolvovaní školy, bolo nahrávanie pre organistu Lonnieho Smitha. Po tomto nasledovalo trojročné angažmá v Thundering Herd Woodyho Hermana, ktoré vyvrcholilo koncertom „The 40 th Anniversary Concert“ v Carnegie Hall spolu s Alom Cohnom, Zoot Simsom, Stanom Getzom. Po opustení Hermanovho „Stáda“ sa Joe Lovano usadil v New Yorku. Jeho prvé roky v centre jazzového diania boli spojené s rôznymi jam sessions a príležitostnými ponukami. Často účinkoval, v priebehu rokov 1980-92, s Mel Lewis Orchestra na pravidelných pondelkových nočných koncertoch vo Village Vanguard. Spolu s týmto orchestrom nahral šesť albumov. Paralelne s týmto angažmá pôsobil aj spolu s Elvinom Jonesom, Carlou Bleyovou, Lee Konitzom, Charlie Hadenom, Bobom Brookmayerom alebo Paul Motion band. Všeobecné uznanie a popularitu mu však priniesla až spolupráca s kvartetom Johna Scofielda, s ktorým nahrával a koncertoval tri roky. U Scofielda si zdokonalil cit pre sónickosť a dôkladný prístup ku každému jednotlivému nástroju v skupine. Jeho zmysel pre swing práve v tomto období nadobudol pozíciu dôležitého činiteľa v interpretácii. Ďalšiu slávu a renomé získal v Európe spoluprácou s Henri Texierom alebo v triu Paula Motiona, ktoré dopĺňal aj jeho spolužiak z Berklee, gitarista Bill Frisell. Na začiatku roku 1991 účinkoval po prvýkrát ako líder vo Village Vanguard.

Lovano experimentuje s rozličnými zostavami, čo odráža jeho hľadačskú a dynamickú osobnosť. Nielen ako interpret, ale aj ako skladateľ hľadá stále nové cesty na vyjadrenie svojho hudobného odkazu. Riešenia vidí vo svojich dvoch zoskupeniach v kvartete (bez klávesového nástroja) a v Universal Language Sextet (názov pochádza z debutového albumu Universal Sextet ). S týmto kombom získal pozitívne ohlasy u poslucháčov, ako aj popredné umiestnenia v recenziách. Lovanov album Tenor Legacy (1994), na ktorom mu sekundoval aj Joshua Redman, získal dokonca nomináciu Grammy „najlepšia nahrávka malého jazzového zoskupenia“. Album Rush Hour , vydaný o rok neskôr, znovu reflektuje jeho neustále hľadanie a pokusy rozšíriť svoju hudobnú paletu. Jeho tenor tu znie spolu so spevom, strunovými nástrojmi a dychovou sekciou. Tento projekt bol zaranžovaný a vedený Guntherom Schullerom a predstavuje kompozície Ellingtona, Monka, Mingusa atď.

Dnes je Lovano uznávaný kritikou aj hudobnými konzumentmi, ako interpret, líder a skladateľ. Jeho rôznorodé albumy sa umiestňujú na čelných miestach „top listov“ najmä v Európe a USA.

Bob Berg (1951), tenorsaxofonista a sopránsaxofonista, začínal tradične v školskom orchestri. Vychádzal výsostne z Johna Coltranea, a to hlavne z jeho poslednej avantgardnej štýlovej fázy. Berg sa pod týmto vplyvom dostal do free jazzového hnutia. Bergova pozitívna reakcia na free jazz bola rovnako silná, ako jeho averzia voči jazz-rocku 70. rokov. Po tomto očarení začal študovať dielo „klasickejšieho“ jazzového charakteru, Milesa Davisa a Johna Coltranea v 50. rokoch. Začal hrať prísne akustický jazz v štýle be bopu. Tieto podnety ho doviedli k spolupráci s organistom Jack McDuffom, kde absorboval do svojej tvorby prvky funky. V druhej polovici 70. rokov sa pripojil k Horacovi Silverovi (1974-76) a Cedar Waltonovi (1976-81). V 80. rokoch koncertoval a pôsobil prevažne na európskej pôde, s výnimkou dvoch rokov, keď doplnil zoskupenie Milesa Davisa. V tejto skupine hral Berg s robustným a artikulovaným zvukom, vychádzajúc z určitých zaužívaných figúr štýlu fusion. V 90. rokoch tvoril prevažne ako sólový hráč.

Steve Coleman (1956), predtým ako začal hrať na saxofóne hral krátku dobu na husle. Svoje prvé vzory videl v Charlie Parkerovi a soulovom saxofonistovi Maceo Parkerovi. Jeho nahrávky z polovice 80. rokov však poukazujú na silný vplyv Ornetta Colemana. Steve Coleman začínal v orchestroch Mel Lewisa, Sam Riversa a Cecila Taylora, taktiež koncertoval a nahrával Davidom Murrayom. Svoju skupinu Five Elements sformoval v roku 1981 a prezentoval v nej nový prístup premostenia jazzu a tvorivej populárnej hudby. Coleman oživil staré snahy Dave Brubecka z 50. rokov a Dona Ellisa zo 60. rokov začleniť do jazzu nepárne metrum. Najvýznamnejšie jeho obdobie je spájané s M – Base, v ktorom prepojil free jazz, soul funk a hip hop.

Branford Marsalis (1960), po ukončení štúdia na Berklee sa zaúčal v Jazz Messengers Arta Blakeyho a neskôr v skupine Clarka Terryho, ako alt- a barytónsaxofonista. V prvej polovici 80. rokov účinkoval v kvintete V.S.O.P.II. svojho brata Wyntona Marsalisa, nahrával s Dizzy Gillespiem a Milesom Davisom (album Decoy , 1983). V roku 1985 sa stal „dvorným“ saxofonistom anglického speváka Stinga, ktorého doprovodná skupina bola zložená z jazzových hudobníkov, ale pohybovala sa skôr v oblasti funky, rocku a soulu. Marsalis teda balancoval na hrane popu a jazzu ( Bring on the Night , 1985). V druhej polovici 80. rokov založil vlastné kvinteto a dosiahol značnú popularitu s bopovou verziou Royal Garden Blues , kde hrá na sopránsaxofóne. Ku koncu desaťročia opäť obnovil kontakty so Stingom. V roku 1994 nahral album Buckshot LeFonque (pseudonym používaný Cannonballom Adderleym), ktorý zahŕňa kombináciu štýlov: blues, funk, heavy metal, hip-hop, jazz, rap a reggae spolu s nasamplovanými zlomkami hudby Johna Coltranea, Duke Ellingtona a Jamesa Browna. Hoci Marsalis začínal v tieni svojho brata a bol súčasťou hnutia snažiaceho sa o oživenie jazzových štýlov 30. – 60. rokov, stal sa z neho pohotový umelec, ktorého univerzálnosť a široký záber má dôsledky na celú súčasnú vývojovú fázu saxofónovej interpretácie.

Kenny Garrett (1960) začínal profesionálnu kariéru spôsobom, veľmi prínosným pre mladého nevyformovaného hráča. Hrával po boku takých legiend ako sú: Miles Davis, Art Blakey, Freddie Hubard, Woody Shaw alebo Orchester Duka Ellingtona. Do povedomia jazzovej society začal vážnejšie prenikať v polovici 80. rokov, ako sólista spájajúci rôzne štýly a prístupy. Jeho albumy s kladnými recenziami mu zabezpečili celosvetovú popularitu, ako aj vrchné miesta v rôznych rebríčkoch a „hot listoch“. Garrett svojou nespútanou hrou a sršiacimi improvizáciami vyhral v roku 1997 cenu Grammy aj za skladateľskú prácu, a to za album Songbook , ktorý tvoria len jeho vlastné kompozície.

Garrett prišiel do kontaktu so saxofónom v detskom veku, jeho otec bol sám hráčom na saxofón a veľkým fanúšikom jazzu. Vyrastal v prostredí plnom Parkerovej a Coltraneovej hudby. V meste kde vyrastal (Detroit) prevládalo funky a gospel. Tieto hudobné vplyvy sa neskôr pretavili do jeho hry. Na jednej strane je Garrett hráčom tradičného akustického jazzu, kde vychádza najmä z Coltranea, doslova prenášajúc coltraneovský tenorový štýl hry na altsaxofón (v roku 1996 vydal album Pursuance: Music of John Coltrane ), na druhej strane sa blíži k hranici r`n`b a funky, kde nadväzuje na obdobie u Davisa, typickým príkladom je album Simply Said , ktorý je už popový.

Garrettove plány študovať na univerzite prerušilo pozvanie do Orchestra Duka Ellingtona v roku 1978, ktorý viedol Ellingtonov syn Mercer. Po ukončení trojročného angažmán v tomto orchestri Garrett odchádza do New Yorku. Tu najprv spolupracoval s orchestrom Mela Lewisa (hrajúc najmä hudbu Thada Jonesa), neskôr v kvintete Dannieho Richmonda (s ťažiskom na tvorbe Charlieho Mingusa). V roku 1984 vydal svoj prvý sólový album Introducing Kenny Garrett , a taktiež začal hrávať po boku takých velikánov na ktorých hudbe vyrastal. V roku 1985 vystupoval a nahrával spolu s Artom Blakeym (albumy Feeling Good a Hard Champion ), Woody Shawom, Freddie Hubbardom a OTB. O rok neskôr si ho vybral do svojej skupiny Miles Davis, kde Garrett hudobne vyzrel na vynikajúceho altkára. Za päť rokov priniesla spolupráca s Davisom štyri albumy: Amandla, Dingo (s Michelom Legrandom) , Live Around the World a Miles Davis and Quincy Jones: Live at Montreaux . Počas pôsobenia u Davisa stihol nahrať aj dva sólové projekty: Prisoner of Love (1987) a African Exchange Student (1990), mimo toho spolupracoval napr.: s Donaldom Byrdom, Mulgrewom Millerom, Cedarom Waltonom, Wallacy Roneyom a s ďalšími. Ako „sideman“ nahral vyše stovky rôznych albumov. V roku 1996 vyhlásil časopis Down Beat Garretta za najlepšieho altsaxofonistu roka a prekvapil tak i samotného Phila Woodsa, ktorý dominoval na tomto poli od roku 1975.

Kenny Garrett je príkladom moderného jazzového hráča. Vo svojej hre hľadá prepojenie medzi konzervatizmom a snahami rozširovať jazz. Dokáže sa prispôsobiť akýmkoľvek požiadavkám na hru a štýl, hlavne dokonale zvládnutou technikou a tvorbou tónu. Kenny Garrett ukazuje jazzovému saxofonistovi jednu z možných ciest do budúcnosti.

Greg Osby (1960) skladateľ, flautista altsaxofonista a sopránsaxofonista je potomkom jazzovej avantgardy. Jeho dielo je vysoko hodnotené kritikou pre novátorský skladateľský rukopis a takmer konceptuálny charakter jeho tvorby.

Greg Osby pochádza zo St. Louis. Počas štúdia na strednej škole sa zapísal do povedomia ako soulový hráč ovplyvnený štýlom funky a rhythm` n blues. O jazz výraznejšie prejavil záujem na prelome 80. a 90. rokov na vysokej škole, kde sa zoznámil s Geri Allenovou a Wallaceom Roneym. Pod vplyvom nového prostredia sa rozhodol naplno venovať jazzu a začal navštevovať Berklee College. V roku 1983 sa presunul do New Yorku, kde si čoskoro vybudoval dobré renomé a hral po boku Dizzy Gillespieho, McCoy Tynera, Lestera Bowieho alebo The World Saxophone Quartet. V roku 1984 založil so Stevom Colemanom a ďalšími mladými jazzovými interpretmi združenie M – Base, ktoré sa snažilo o prepojenie jazzu s hip hopom a soulom. Svojím programom tak nadviazal na Prime Time Ornetta Colemana a jeho free funku. Greg Osby dosiahol s M – Base najlepšie ohlasy paradoxne v čase jeho rozpadu. Z tohto obdobia je album Anatomy of Groove (1992), ktorý zachytáva typický sound M – Base.

Vďaka účinkovaniu v skupine Jacka DeJohnetta, v roku 1986 sa Osby dostal do širšieho povedomia a mohol sa tak sústrediť na vlastné projekty, ktoré často posúvali hranice jazzu ďaleko od konvenčných hraníc. Tento štýl, predstavený napríklad na dielach Sound Theatre (1987) a 3-D Lifestyle (1993) označil Osby ako „street jazz“. Ide o jazzovú improvizáciu podloženú nasamplovanými zvukmi a rapovým vokálom. Týmto spôsobom sa snaží o opätovné vnesenie prvku tanečnosti do jazzu.

Spolupráca s Andrew Hillom a Jimom Hallom posunula Osbyho na úplne inú úroveň jazzovej hudby, do sféry akustického jazzu. Album The Invisible Hand (2000) sa nesie v znamení tohto smerovania a Greg Osby sa tu prikláňa k lyrickému a kontemplatívnemu narábaniu so zvukom a príklonom k intelektuálnej kvalite. V posledných rokoch spolupracuje najmä s mladou generáciou hudobníkov a príležitostne účinkuje na ich projektoch (Jason Merano kl., Steffan Harris vib., Mark Shim ts.).

Osby sa orientuje dvoma smermi: na jednej strane oživovanie jazzovej klasiky a na druhej strane úsilie o pokrok v jazze. Pôvodne priekopník na poli acid jazzu dnes dospel k práci s akustickými prostriedkami. Tomuto prispôsobuje aj personálne a inštrumentačné obsadenie. Jednotlivé prvky neustále medzi sebou dolaďuje, vytvára si vlastné štrukturálne, rytmické a harmonické modely. Kompozične vychádza z be bopu, avšak frázovanie pri hre stále vychádza hip hopového rytmu. Týmito postupmi sa zapísal ako ľahko avantgardný umelec prelomu 80. a 90. rokov na jazzovej scéne.

Courtney Pine (1964) začínal s klarinetom, neskôr pribral sopránsaxofón, tenorsaxofón a basový klarinet, hlavne pod vplyvom hardbopovej školy. Courtney Pine v sebe stelesňuje dramatickú transformáciu britského jazzu. Vedie mladú generáciu inovatívnych a zanietených umelcov, ktorí pretvárajú a modelujú moderný britský jazz vo všetkých jeho formách a tvaroch.

Jeho debut Journey to the Urge Within (1987) sa stal prvým jazzovým albumom, ktorý sa dostal do britskej TOP 40. Bol to pozoruhodný jav v jazzovej histórii Veľkej Británie a katapultoval Courtney Pinea medzi vedúce osobnosti tamojšej jazzovej scény. Pine sa takto stal inšpiráciou pre mladých čiernych hudobníkov. Zaslúžil sa o vytvorenie organizácie TAJA (The Alibi Jazz Artists) z ktorej neskôr vzniklo zoskupenie Jazz Warriors. Nasledujúci album Destiny`s Song (1988), produkovaný Delfayo Marsalisom sa nielen pretlačil do TOP 40, ale zaujal aj na americkom kontinente a naštartoval Pineovu medzinárodnú kariéru, ktorú ešte viac upevnilo nasledujúce dielo The Vision`s Tale (1989). Začiatkom 90. rokov sa odklonil od predošlej koncepcie a zameral sa na reggae, pod ktorého vplyvom nahral na Jamajke album Closer to Home . Ďalší osobný vývoj ho doviedol k prepojeniu jazzu a rôznych hip hopových techník, spolu s vplyvom africkej a indickej hudby. Albumy Modern Day Jazz Stories a Underground sú vyvrcholením tejto snahy.

Courney Pine vo svojej hudbe vytvára akýsi jazzový crossover. Mieša prakticky všetko – acid jazz, soul, mimoeurópsku hudbu – všetko však s menovateľom jazzu a s koncepčnými schopnosťami v originálnom hudobnom myslení. Jeho tvorba podlieha určitým prudkým zmenám, ktoré sa odrážajú na jednotlivých albumov. K dosiahnutiu jeho hudobných predstáv mu dopomáha aj výnimočný stupeň inštrumentálnej techniky. Vo svojej hre vychádza zo súčasného trendu prepojenia starého s novým, v ktorom sa nebráni ani vplyvom britskej pop scény. Charakteristické sú extatické sólové improvizácie, vychádzajúce z posledného Coltraneovho obdobia, transformované do vlastného obrazu súčasného sveta.

Mark Turner (1965), sa začal venovať saxofónu na strednej škole. Na Berklee študoval pod vedením Billa Pierca a George Garzoneho. V roku 1990 sa presunul do New Yorku a začal sa venovať štúdiovej hre. Turner ako saxofonista absorboval široké spektrum hudobných vplyvov, od Jimmy Giuffra po Johna Coltranea, ako aj klasickú európsku hudbu. Jeho hudobný prejav je vyvážený a narába s bohatou zásobnicou nápadov. Improvizácia si udržiava ohnivý a suverénny charakter. Turner ide vlastnou cestou, nepodlieha rôznym štýlovým výstrelkom, ale prehodnocuje rôzne vplyvy a tie zahŕňa do svojej hudby.

Joshua Redman (1969), vyrastal v prostredí, pozitívne naklonenom voči rôznym druhom umenia. Od piatich rokov sa hudobne vzdelával, napr. v Centre pre World Music, kde ho prihlásila matka na hodiny indickej hudby. Redman získal prvé poznatky o jazzovej hudbe z gramofónových platní svojho otca, Dewey Redmana. Pod vplyvom Coltranea, Rollinsa, Gordona zobral do rúk tenorsaxofón v desiatich rokoch. Počas štúdií na vysokej škole hrával v univerzitnom orchestri a privyrábal si občasným účinkovaním s trombonistom Delfeayo Marsalisom. V roku 1991 sa začal venovať hudbe profesionálne. Začal pravidelne hrávať a zbierať skúsenosti na jazzovej scéne v New Yorku. V novembri 1991 sa zúčastnil a zvíťazil na medzinárodnej saxofonistickej súťaži Thelonia Monka. Tento úspech mu otvoril cestu k spolupráci s rôznymi vynikajúcimi jazzovými umelcami, medzi inými napríklad s Elvinom Jonesom, Charlie Hadenom, Milt Jacksonom, Pat Methenym, Christianom McBrideom. V roku 1992 bol vyhlásený časopisom Jazz Times za najlepšieho mladého saxofónového interpreta.

Joshua Redman sa svojím vystupovaním a hrou odlišuje od ostatných hráčov najmladšej generácie. Jeho prejav je pokojný a vyrovnaný, v porovnaní s deštruktívným vyjadrovaním rovnako starého a nemenej známeho Jamesa Cartera. Joshua Redman sa dobre orientuje ako v populárnej produkcii tak aj v akustickom jazze. V improvizácii vychádza z odkazu Sonnyho Rollinsa a Joe Hendersona, zo súčasných hráčov je to hlavne Joe Lovano.

James Carter (1969) dostal prvý saxofón do rúk v jedenástich rokoch. Spočiatku bol donútený k hre rodičmi a okolím, neskôr však pod vplyvom Coltranea a Parkera rozvinul svoje vrodené vlohy. Po skončení strednej školy bol prizvaný Wyntonom Marsalisom do jeho komba a nahradil tak Branforda Marsalisa. V roku 1993 si získal rešpekt na jazzovej scéne svojím debutovým albumom J.C. on the Set , zloženým z jazzových štandardov. Po tomto úspechu vytvoril Carter celú reťaz úspešných projektov. V roku 2000 vydal súčasne dva albumy Chasin` The Gypsy (ako poctu Djangovi Reinhardtovi) a Layin` In The Cut (prvýkrát použil elektrickú sekciu). Carter vytvára svoje projekty tak, aby si zachovávali štýlovú rôznorodosť vo zvukovej farebnosti, ale hlavne v koncepte. Všetky si udržiavajú vysoký štandard.

James Carter je často prirovnávaný k Rolandovi Kirkovi, pre širokú škálu používaných nástrojov. Hráva na rôzne netradičné alebo historické nástroje, ako napr. mezzosopránový saxofón ladený v F alebo basový saxofón. Vo svojej hre používa netradičné techniky hry, perkusívne nasadzovanie (slap tongue), z ktorých vytvára mnoho variantov a farebných škál. Jeho tón má výraznú zvukovú expresivitu a kvalitu, čo miestami môže zachádzať až do agresívnej polohy. Medzi spoluhráčmi si zachováva výsostne sólistický prístup. Carter si vytvoril vlastný saxofónový jazyk, vytvorený dialektickým vzťahom medzi divokosťou a eleganciou, podložený virtuóznou technikou s feelingom pre tradičný jazz, swing, bebop a rhythm` n blues.

Chris Potter (1971), ďalší zástupca mladej saxofonistickej generácie, ktorý vychádza z filozofie: skombinovať do celku čo možno najviac rozdielnych podnetov. Jeho hra je plná náznakov a myšlienkových skratiek. V porovnaní s ostatnými súčasnými saxofonistami sa Chris Potter blíži najviac k Joe Lovanovi, ale tiež ku Kenny Garrettovi alebo Branfordovi Marsalisovy. V improvizáciách často vychádza z Coltraneovej modality, zvukom a výrazom miestami pripomína Dextera Gordona.

Michael Brecker