:Hard Bop, Soul Jazz

Termín "hard bop" sa objavil v priebehu 50. rokov a označoval štýl, ktorý mal korene v v jazze 40. rokov, ale podstatne sa odlišoval od raného bopu a cool jazzu. V oblasti saxofónovej interpretácie hráči skúmali možnosti fúzie gospelu, blues a be bopu. Nikto z "hardbopperov" nechcel znieť ako hráči cool jazzu. Viac ich zaujali vokálne zafarbené sóla, dravá rytmika, energická súhra, výrazné vibrato a emócie černošskej cirkevnej hudby. Dlhé improvizované sóla na nahrávkach umožnilo zdokonalenie gramofónovej platne (LP, Long Play) na ktorej mohli prejaviť svoje umenie v "neobmedzenej" dĺžke.

John William Coltrane (1926-67). Relatívne neznámy, vychádzal Coltrane koncom 40. a začiatkom 50. rokov imanentne z Lestera Younga, Dextera Gordona a Sonnyho Stitta. Prebral od nich hlavne farbu tónu, ktorá bola hlboká, plná a exponované vysoké tóny, pôsobiace silným emotívnym dojmom. Na malom množstve nahrávok v rokoch 1951-54 prezrádzala jeho hra veľmi seriózny, ale skôr remeselnícky prístup. Úspech hudobných predvedení Johna Coltranea v 50. rokoch súvisí najmä s ich tempom, hoci bol výborným hráčom balád a často priam obrazotvorný v stredných tempách, niektoré jeho rané bopové sóla v rýchlom tempe boli často nevýrazné.

Coltrane si vytvoril čiastočne individuálny štýl počiatkom roku 1955, keď po prvý raz nahrával s Milesom Davisom a začal byť verejne známejší, tu sú evidentné korene v Sonny Stittovi spojené s vlastným ponímaním. Jeho prístup bol nezvyčajne energický, hra bola členená, masívna a tmavá, tón mal hrubú textúru. Coltrane mu dal masívne jadro a výraznú silu. Spúšťal na poslucháča paľbu rýchlych šestnástinových skupín, dlhé zdanlivo nesúvislé melodické linky, vzájomne zastupiteľné, prehodnotiteľné päťzvuky, a pri tom neustále menil tón. Vracal sa stále k jedinému nápadu, prevracal tóny vo všetkých možných kombináciách. Násilím nútil nástroj hrať to, čo cítil. Celková zvukovosť bola prenikavá v každom registri od najhlbšej hodnoty až po extrémne, parciálne tóny. Coltrane hral s príznačnou rýchlosťou a agilnosťou 16 . Jeho inštrumentálne zvládnutie techniky nástroja bolo pravdepodobne najdokonalejšie v celej jazzovej histórii a pričinil sa tak o krajne vysoký štandard nástrojovej virtuozity. Podobne ako Charlie Parker, spôsobil Coltrane zvýšené úsilie mladých saxofonistov o rýchle a husto zaodeté sólové improvizácie a posunul latku v oblasti dvoj- a viachlasnej hry na saxofóne. Túto metódu použil napríklad v  Harmonique (na Coltrane Jazz ) na zvýraznenie melodických nôt. Počas 60. rokov používal viachlasnú hru k docieleniu napätia a k vytváraniu vrcholov skladby.

V porovnaní so Sonnym Rollinsom, s ktorým bol Coltrane často stotožňovaný, vychádzajú na povrch určité paralely a odlišnosti. Predtým ako sa spojil s Milesom Davisom nebola Coltraneova hra veľmi často zaznamenaná na nosičoch. Jeho najznámejší rovesník Sonny Rollins mal už v tom čase vytvorené dobré meno, zásluhou rôznych nahrávok. Keď začal Coltrane navštevovať nahrávacie štúdiá častejšie a získaval si uznanie, bol Rollins prominentnou postavou tenorsaxofónu, hoci bol o štyri roky mladší. Tento fakt je príčinou mylného názoru, že Coltrane sa stal známym vďaka čerpaniu z popularity Rollinsovho štýlu. Ich hra je však rozdielna v niekoľkých častiach. Coltraneov tón bol širší, drsnejší a tmavší a vyznačoval sa väčšou prudkosťou. Jeho frázovanie bolo menej delené a pomlčky využíval zriedkavejšie. Sonny Rollins vychádzal viac z Charlieho Parkera a častejšie si dovoľoval rozmarné a hravé melódie. Coltraneove melódie boli v sólovej improvizácii rafinovanejšie a komplikovanejšie, s menším počtom staccata. V priebehu 60. rokov sa ich hra začala prudko odlišovať. Zatiaľ čo Coltrane smeroval k avantgarde Rollins začínal koketovať s populárnou hudbou.

V roku 1960 začal John Coltrane používať sopránový saxofón. Bolo to v čase, keď tento nástroj pomaly upadal do zabudnutia 17 . Hoci sopránku bežne používal Bechet, Johny Hodges, Charlie Barnet a Steve Lacy nikdy sa nestala štandardným nástrojom jazzového súboru. Tento trend sa radikálne zmenil v 60. rokoch, odkedy Coltrane prvýkrát použil tento nástroj. Začiatkom sedemdesiatych rokov začalo čoraz viac tenorsaxofonistov používať sopránový saxofón, ako osvieženie hlbokej tenorovej hry a často úplne opustili svoj predchádzajúci nástroj. Mnoho dobre etablovaných saxofonistov s vlastným štýlovým zameraním neodolalo pokušeniu a začalo používať sopránku 18 . Coltraneova popularizácia tohto nástroja išla ruka v ruke s odstránením praktického problému, na ktorý saxofonisti 70. rokov narazili. Potrebovali zvuk ktorý by bol dobre počuteľný a nosný nad stále hlasnejším doprovodom. Rozsah a tónová kvalita soprán saxofónu pomohla hráčom prekonať stále objemnejší bicí aparát a elektrifikované nástroje. Ďalšou príčinou obľúbenosti medzi saxofonistami bolo objavenie novej farby a výrazových možností nástroja, v dobe keď hľadanie nového zvuku bolo prioritným cieľom jazzových hudobníkov.

Coltrane mal veľmi silný vplyv na celé ďalšie generácie jazzových hudobníkov. Na jednej strane panoval názor, že Coltraneom skončila jazzová história na strane druhej, že Coltraneom práve začala. Na jeho hudobný prínos existovali rôzne protichodné názory, ktoré sa ešte dodnes objavujú v periodikách. Každopádne sa Coltrane stal najimitovanejším jazzovým umelcom do takej miery, až hudobný kritici začali hovoriť o všeobecnom nedostatku originality (podobná reakcia vznikla v polovici 50. rokov, po smrti Charlie Parkera). Coltrane sa stal predmetom početných analýz a štúdií. Jeho sólové improvizácie sa začali kompletne prepisovať a vydávať tlačou.

Aj napriek tomu, že bol Coltrane prínosnejší ako improvizátor než skladateľ, zložil niekoľko skladieb, ktoré sa stali jazzovými štandardmi a od mája 1959 až do jeho smrti na všetkých nahrávkach, kde pôsobil ako leader sú prevažne jeho vlastné kompozície.

Každá Coltraneova štýlová fáza spôsobila, že veľký počet jazzových tvorcov nasledoval jeho príklad. Najprv to bola zanietenosť pre komplikovanú harmóniu (zhusťovanie akordov sa stretlo so širokým ohlasom), nasledoval modálny štýl 20 a burdonová technika, a nakoniec spontánna kolektívna improvizácia a tvorba ultra rýchlych sekvencií, ktoré sa zameriavali skôr na štruktúru ako na rozvíjanie melodickej línie. Množstvo hudobníkov, ktorí nevedeli akou cestou ísť ďalej, jednoducho počkali ktorým smerom sa vyberie Coltrane. Ani tvorcovia so silným zázemím a menom sa niekedy nevyhli silnému Coltraneovmu vplyvu.

Julian Cannonball Adderley (1928-75) bol označovaný za nástupcu Charlie Parkera v oblasti improvizácie na altsaxofón. Adderleyho štýl bol, podobne ako Parkerov, nabitý energiou s nepredvídateľnými postupmi. Podľa jeho vlastných slov vychádzal hlavne zo swingárov Pete Browna a Bennyho Cartera, až na druhom mieste bol Parker, spolu s Eddie Vinsonom 21 . Jeho neskorší štýl už nesie znaky Coltranea, ktoré odpozoroval počas ich spoločného pôsobenia u Milesa Davisa. Pokiaľ ide zvládnutie nástroja Adderley bez problémov dokázal udržať krok s Johnom Coltraneom a občas ho i prekonať.

Tónová farba Adderleyho altky bola taká hlboká a plná, že bola miestami považovaná za tenorsaxofón. Hrával často v dvojnásobnom tempe a do svojich improvizácií nezriedka importoval zlomky populárnych melódií. Jeho vibráto vytváralo teplý a žiarivý tón, ktorý dopĺňal blue notami a občasným kvílením, taktiež si vytvoril vlastný, zemitý legátový štýl, nazvaný „blue drenched“ 22 . Kontrastujúc s vážnou naliehavosťou charakteristickou pre hard bop, Adderleyho hra často vyžarovala zo svojho vnútra veľký zmysel pre humor, ktorý však neznel ako odľahčovanie alebo znevažovanie. Medzi jeho vrcholné nahrávky patrí Kind of Blue , na ktorom spolupracoval s Milesom Davisom. Jeho sóla tu znejú, popri spomenutej humornej stránke, veľmi reflexívne a zádumčivo.

V priebehu 50., 60. a 70. rokov viedol Adderley spolu s bratom Natom (kornet) sériu skupín. V ich repertoári začal prevažovať štýl, označovaný ako funky jazz. Medzi najznámejšie hity patria napr.: Mercy, Mercy, Mercy ; Walk Tall .

Sonny Rollins (1930) sa stal najpopulárnejším tenorsaxofonistom 50. rokov. Bol medzi prvými, ktorí adaptovali Parkerov altkársky štýl na tenorsaxofón. Nahrávať začal v roku 1949 a jeho meno je v súčasnosti porovnateľné s Parkerom a Coltraneom. Vo svojich improvizáciách na prvom mieste vytvoril jednoduchú melódiu, ktorú následne začal rozvíjať. Jeho sóla vďaka tejto metóde nepostrádajú integritu a kontinuitu. Do svojej hry prenášal aj rôzne klišé figúry, dokonca v extrémne rýchlom tempe, čo ostatní hráči riešili zjednodušením originálu. Počas 50. rokov bol Rollinsov témbr (v porovnaní s Coltraneom, ktorého zvuk bol hlboký a bohato štruktúrovaný) tvrdý, drsný a suchý, označovaný často aj ako "krehký". Jeho vibráto bolo pomalé a akoby rozvážne. Rollins sa odlišoval od väčšiny bopových tenoristov používaním staccatového frázovania, namiesto, takmer oficiálneho, legátového štýlu. Jeho hra obsahovala minimum ornamentácií a „zmäkčovania“. Celkový charakter Rollinsovej hry bol strmý, agresívny so silným nábojom. Často sa naschvál oddeľoval od tempa, aby ho následne zdôraznil. Sonny Rollins zaobchádzal s hudobným materiálom akoby tempo, harmónia a melodika boli skôr hračkami v jeho rukách, dokázal ich predefinovať z momentu na moment bez ohľadu na ich predchádzajúci charakter.

Sonny Rollins dosiahol svoj umelecký vrchol v 50. rokoch v spolupráci s Milesom Davisom a  Cilffordom Brownom. Počas 60. rokov prehĺbil svoj štýl a hľadal menej konvenčné prístupy k improvizácii. V 70. rokoch a neskôr sa odklonil od svojho predchádzajúceho štýlu. Adoptoval si drsnejšiu a chrčivejšiu farbu, jeho hra začínala postrádať rýchlosť a krehkosť predchádzajúcich rokov. V jeho sólach sa objavil vplyv rhythm`n blues a latinsko americkej hudby, boli jednoduchšie s príchuťou funky. Rollins si ponechal lyriku, ale jeho korene v Parkerovom štýle boli sotva badateľné. Výnimočne si ešte pripomenul bopovú éru ( Milestone Jazz Stars ), ale bol už na inej pôde, ktorú charakterizovala aj spolupráca s rockovou skupinou Rolling Stones.

Joe Henderson (1937 - 2001) bol tenorsaxofonista, ktorý si dokázal získať značnú pozornosť medzi hudobníkmi v čase keď obrovský prízrak Johna Coltranea vymazal takmer všetkých tenoristov, okrem Rollinsa a Getza. Počas 70. rokov bol najviac imitovaný Coltraneov štýl, v 80. rokoch sa k tomuto pridal ešte vplyv Michaela Breckera, avšak množstvo hráčov preberalo niektoré prvky Hendersonovej hry. Jeho vplyv je citeľný v 80. a 90. rokoch prevažne v oblasti hlavného prúdu. Hendersonove vzory sú značne rozdielne, on sám menuje množstvo modelov: Lester Young, Sonny Rollins, Stan Getz alebo Junior Cook. Podobne ako Cook, Henderson staval na melodických fragmentoch, ale bol menej surový, pohyblivejší a agilnejší. Niektoré z Hendersonových improvizácií sa vymykali hard bopovej tradícii a  dali by sa zaradiť aj pod free jazz. Henderson si vytvoril vlastný jazyk: namiesto zaužívaných neprerušovaných osminových a šestnástinových prúdov preferoval široké spektrum nôt rozličného trvania, používal akýsi roztrasený tón kombinovaný s kvílením. Svoje melodické línie začínal s krátkymi figúrami, ktoré neskôr variabilne transformoval. Dokázal konvenčne swingovať alebo zámerne potláčať metrorytmické vzťahy s plynulo meniteľnou frekvenciou vibrata. Hendersonova hra vždy vyžarovala určitú slobodu, improvizoval s veľkou exaktnosťou aj v rýchlych tempách, akoby pre neho neexistovali hranice technických možností nástroja. V 90. rokoch ukázal Henderson, že tradičný hardbopový ideál má stále svoje pevné miesto v jazze a dokáže pritiahnuť poslucháča aj vo veľkej konkurencii moderných fúziových štýlov.

Wayne Shorter (1933), tvoril ďalší pilier saxofónovej hry 60. rokov a bol pravdepodobne najoriginálnejší štýlotvorca po Coltraneovi. Shorter ako skladateľ sa podieľal na tvorbe nového jazzového idiomu realizovaného v skupine Milesa Davisa v rokoch 1965 – 68. Jeho hráčska a skladateľská originálnosť bola centrom pozornosti už u Arta Blakeyho v rokoch 1959 – 1964 a neskôr vo formácii Weather Report, jazz rockovej skupiny 70. a 80. rokov. U Arta Blakeyho sa Wayne Shorter orientoval jednoznačne na hard bop, s patrične drsným a tmavým tónom, jeho hra bola veľmi pohyblivá a intenzívna. Medzi Shorterove významné počiny patria štúdiové nahrávky s Milesom Davisom. Hoci sú si v mnohom podobné s prejavom u Blakeyho, odrážajú viac nekonvenčnú a bádateľskú stranu jeho osobnosti. Na povrch tu vyplávala väčšia mäkkosť, introspektívnosť a abstraktnosť. Shorter mal blízko k avantgardnému prejavu, s obľubou posúval hranice metriky i akordiky. Jeho frázovanie postrádalo v niektorých momentoch swingovanie, melodický prístup bol neurčitý s premenlivými témami prerušovaný častými pauzami.

Hoci v niektorých častiach práce Waynea Shortera sa dá detegovať vplyv Coltranea a Rollinsa zachováva si originálnosť. Shorterovo prevedenie bolo takmer úplne oslobodené od vplyvov rôznych osobností saxofónu. Jeho neskorší témbr mal „sivý“ a bohato texturovaný charakter. Tvrdosť zvuku temperoval podľa požadovanej nálady. Vibráto používal do sedemdesiatych rokov len ojedinele. K melodickej zložke svojich improvizácií zachovával zodpovedný prístup, nielen radenie témy za témou, ale systematické rozvíjanie okolo jedného jadra.

Začiatkom roku 1969 začal byť Shorterov štýl na štúdiových nahrávkach čiastočne skromnejší. Upustil od plynulého a lyrického znenia. Tieto zmeny sú evidentné na dvoch albumoch In a Silent Way a  Bitches Brew – znamenali prechod k jazz rocku. Vo Weather Report sa tieto zmeny odzrkadlili v celom svetle. Namiesto dlhých melodických fráz preferoval teraz Shorter krátke úseky s dlhými prestávkami. V tomto čase začal hrať na soprán saxofón. Nová zvukovosť sa dobre dopĺňala s ostatnými členmi skupiny a načrtla nový zvukový ideál. V jeho osobe sa mení jazzový sólista v starom slova zmysle na nového skupinového sólistu.

Medzi ďalších hard bopových hráčov na saxofón patrili: Jackie McLean, Phil Woods, Johny Griffin, Lou Donaldson, Harold Land, Booker Ervin, Charlie Rouse atď.